Kam speje svet….

Záujem o spoločenské dianie som akosi dostal do vienka,  možno aj preto, že moja prvá cesta z pôrodnice viedla cez terra incognita, krajinu, kde ešte stále v rámci odboja proti sovietskej okupácii neboli označené mestá či ulice a kde grafity dostalo významný politicky podtón.

Keď som začal poznávať svet, mal som sa možnosť stať svedkom vášnivých debát a diskusií ľudí, ktorý na mňa mali v živote veľký vplyv. Dvaja muži, ktorí stáli na jednej strane a pritom proti sebe sa stali cestami osudu švagrami a manželmi sestier.

Jedným bol môj otec, Milan, ktorý pochádzal z chudobných pomerov a po vojne pomáhal pri stavbe rodinného domu z nepálenej hliny, ktorá bola v tom čase najdostupnejším stavebným materiálom. Potom sa riadením osudu a možnosťou získania štátneho bytu pre rodinu dostal na ÚV KSS a v roku 1969 po vzniku SSR nakrátko prevzal funkciu prvého tajomníka MV KSS v Bratislave. V rámci normalizácie sa stal pravicovým oportunistom a mesačným zamestnancom, ktorému strana dokonca zakázala robiť kurz bagristu, aby sa nedostal medzi pracujúcich. Nakoniec sa stal jedným z motorov vzniku Vlastivedného slovníka obci a Veľkej Encyklopédie Slovenska a to bez toho, aby bol niekde spomenutý medzi autormi a zostavovateľmi.

Druhým bol môj ujo a krstný Štefan (krstený som bol tuším ako syn tajomníka MV KSS pre ideológiu, aj takéto paradoxy prinášala doba), ktorý s rodinou počas druhej svetovej vojny ukrývali v lesnej skrýši poľských utečencov, slovenských židov aj zostreleného amerického pilota, po vojne sa stal súčasťou potrestania bývalých demokratických študentov, za čo strávil 10 rokov v Jáchymove. Rok 1968 mu dal opäť šancu, ktorá však trvala iba krátko a tak si musel počkať až do roku 1991, kedy sa po 45 splnil jeho sen pôsobiť v diplomatických službách a po návrate sa ešte stihol angažovať v Konfederácii politických väzňov.

Tretím do partie bol môj starký a ich svokor Samuel, ktorého sa slovenské dejiny dotkli iba okrajovo (preto sa po potlačení povstania niekoľko týždňov skrýval v zastavanej kúpeľni, ale ktorý  v obci, kde nastúpil na miesto učiteľa 40 rokov šíril kultúru a vzdelanosť nielen deťom ale aj dospelým. Poznal ľudí, zažil dve vojny a

Ich debaty boli vášnivé a intenzívne, ale vždy boli korektné a s prejavom spoločnej úcty. Otec aj v dôsledku pôvodu mal oveľa väčšie pochopenie pre komunistické ideály a to napriek tomu, ako sa ľudia k nemu zachovali. Ujo bol pravičiar a ako syn úspešného a pokrokového roľníka videl veľký prínos súkromnej iniciatívy, vlastníctva a rešpektovania individuálnej slobody.

Nepamätám sa, že by svoje postoje v diskusii zmenili, že by jeden druhému uznali pravdu a vzdali, na druhej strane však nikdy neboli ich útoky osobné, neviedli k osočovaniu a osobným invektívy alebo k nejakým prezentáciám agresívnych násilných riešení. Napriek tomu argumenty protistrany počúvali veľmi pozorne a v nasledujúcich diskusiách používali nové argumenty a nové fakty a niekedy sa ich hrany zmiernili a zistili, že ich argumenty nie sú také protikladné.

Socializmu mal pre mňa jednu pozitívnu stránku. Tým, že obidvaja sa nemohli verejne angažovať a vedeli, že medzi kamarátmi majú aj takých, čo si povedané nenechávali pre seba, zostávali ich vášne a diskusie pre ostrov odporu v rámci rodiny. V čase, kedy som sa občas dokonca aj ja dostal k slovu (pamätám si ako hrdý som sa cítil, keď som sa dostal k slovu a nebodaj ma pochválili za argumentáciu), sa tak paradoxne ich aktivita začala venovať inému.

Pred vyše 15 rokmi debaty skončili. Starký v požehnanom veku ukoničil svoju púť životom, uja dohnala jáchymovská minulosť v podobe rakoviny a otcova vonkajšia flegmatickosť pretrhla mozgové spojenia a aj keď jeho schránka sa trápila ešte 7 rokov, na diskusie už v jeho mozgu nebolo miesto. Chvíľu som sa pokúšal nahradiť tie diskusie hádkami s bratom a bratrancom, ale žiaľ ich početnosť a kvalita zaostávali, aj preto, že naše dejinné skúsenosti boli menšie a „klasické“ vzdelanie iba socialistické.

Asi mi to chýba a asi preto sa s takou vášňou a aktivitou vrhám opakovane do diskusií k článkom. A vrhal som sa stále viacej, pretože akosi mám dojem, že sa deje niečo, čo odporuje mojim ideálom a mojim hodnotám. Akosi slová hodnoty, postoje, tolerancia, solidarita, sloboda, otvorenosť, poctivosť, ktoré mi tak chýbali v socializme a kvôli ktorým som sa aktívne snažil zapojiť do spoločenských zmien v roku 1989, začínajú miznúť z každodenného života. Už som niekde vyjadril, že možno je to prejav stárnutia, ale začal som mať dojem, že vývoj sa preklopil. Teda, tá hodnotová prázdnota existovala aj predtým, ale zdalo sa mi, že sa zmenšuje, takže vývoj ide správnym smerom. Teraz som ten dojem stratil.

Obmedzil som diskusiu na sme.sk (kde našťastie piano obmedzuje diskusiu na tri príspevky, takže vlastne tému iba rozpitváte a nevyriešite) aj na aktuality.sk (ktoré má obmedzenie pri rozvíjaní vlákna v rámci diskusie) a na pravda.sk si vyberám iba niekoľko článkov a vlákien, ku ktorým dávam pripomienky. Napriek tomu mi to zaberá veľa času a nutnosť vyjadriť sa v 1000 znakoch ten čas ešte predlžuje a núti formulovať názory a postoje veľmi stručne.

V nejakom momente mi povedala jedna múdra žena (aj keď to, že si ma vybrala za životného partnera väzbe na múdrosť skôr odporuje), že prečo mrhám časom nezmyselnými debatami. Že keď v noci nemôže spať občas sa pozrie, čo tam mám rozpísané a číta si diskusiu a že nechápe prečo to robím, prečo hľadám argumenty, fakty, úvahy, keď z druhej strany neprichádza žiadna rozumná odpoveď. Prečo sa nechám osočovať od ľudí, ktorým zjavne nezáleží na mojich argumentoch a postojoch a ktorých jediným cieľom je vykecať sa namiesto v krčme na internete.

Musel som uznať, že mala pravdu. Cieľom diskusie by nemalo byť presvedčiť druhého o správnosti vlastného názoru. Priznám sa niekedy som s týmto cieľom do diskusie vstupoval. Cieľom diskusie by malo byť pochopiť názor a argumenty protistrany a tak ich viesť k rešpektu iného postoja a názoru. Nemal by presvedčovať, ale prinútiť protistranu,  aby sa neuspokojila s chybnými, klamlivými, demogogickými a propagandistickými argumentami, ale hľadala skutočné argumenty. Ak ich dokáže nájsť treba uznať ich právo na postoj a tolerovať názorovú odlišnosť.

A koľko bolo takýchto diskusií? Minimum…. moja žena mala pravdu, je zbytočné viesť diskusiu s niekým, kto ju viesť nechce, pokiaľ je vstupom do diskusie presvedčenie o existencii jedinej – teda vlastnej pravdy, je diskusia zbytočnou stratou času. Neviem možno je toto otázka do debaty, ako vidíte kvalitu diskusie na pravda.sk, aký ma zmysel a o čo v nej ide.

Tento blog som založil na prezentovanie svojim názorov na budúcnosť spoločnosti. Myslím, že stojíme na prahu novej doby. Cítim, že ľudia nechcú ísť tou cestou, po ktorej išli posledné desaťročia.  Jediná cesta novej doby, ktorú zatiaľ vidím je oveľa horšia ako cesta po ktorej ideme. Mám chuť prispieť k tomu, aby vznikla aj iná kvalitnejšia cesta, ktorá bude dokáže identifikovať, čo sú skutočné nedostatky a ktoré nedostatky súčasnej cesty potrebujeme odstrániť skutočne a ktoré sú iba fantomové bolesti.

Dopredu upozorňujem, že odmietam diskutovať s kýmkoľvek, kto bude používať vulgárne výrazy, osočovanie ľudí, myšlienok, politických postojov a podobne, odmietam diskutovať. Diskusiu bude viesť iba v smere obsahu článku, takže všetky odkazy typu … ale pozri, čo urobili vtedy tak… ignorujem až kým nebudú predmetom samostatného článku. Taktiež odmietam debatovať na bulvárnej úrovni, reagovať na nejaké odkazy na youtube, internetové stránky, postoje nejakých ľudí. Budem diskutovať s ľuďmi, ktorí stoja za svojimi názormi a budú schopný a ochotný svoje názory odôvodniť (dnes v jednej diskusii boli európski politici asi 20 nickami označení za fašistov bez toho, aby čo len jediný tento názor odôvodnil …. ), Prefereujem diskusiu so živými osobami, ktoré sa nehanbia za svoje názory a postoje (teda neskrývajú za pofidérnymi nickami a nič nehovoriacimi skratkami, a to napriek tomu, že podľa mňa nie je dôležité, kto myšlienku hovorí ale to, čo hovorí. Nehovoriace nicky dávajú takú slobodu, že väčšina týchto ľudí nie je schopná udržať začiatok mojich požiadaviek… a naopak „história osoby“ môže byť faktorom pochopenia postojov.

Som ochotný stratiť čas na diskusiu, ak tá diskusia prináša prospech pre obe strany a dokáže byť výmenou informácií a nie bojom o väčšiu schopnosť osočiť a pohaniť iného človeka.

Budem mať ešte s kým diskutovať?