Kam speje svet….

Súčasťou letného oddychu bolo, že som sa opäť po dlhej dobe dostal aj k čítaniu beletrie. A pretože beletriu kupuje u nás hlavne žena, bol to romantický román pre ženy s historickým pozadím. Okrem kriminálnej a romantickej roviny mal aj zaujímavú historickú rovinu a v kontexte iných súvislosti ma prinútil k uvažovaniu.

Kniha Dievča, ktoré si zanechal začína dej v roku 1916 na území Francúzska, ktoré okupovali nemecké jednotky. Aj keď je tu opäť romantická línia dominantná, v knihe je cítiť postoj, podľa ktorého vyjadruje nezmyselnosť predsudkov a nepriateľského postoja k iným národom a spoločnostiam. Aj iné diela, ktoré sa venujú prvej svetovej vojne opisujú nenávisť medzi národmi a radosť a nadšenie, s ktorou sa prvá svetová vojna spúšťala. Nie v tomto prípade ešte nikto nehovoril o fašizme, rasizme alebo nacizme, tu stačili iba čistý nacionalizmus a presadzovanie záujmov štátov (aj tých nadnárodných).

Na inom mieste pravdy je článok o tom, z čoho pramení podpora pre extrémistov a okrajové politické skupiny. Korene sa hľadajú väčšinou vo fašistickej a nacistickej ideológii a teda diskusia sa zameriava na obdobie od 30.rokov minulého storočia.

Ale nacizmus neprišiel z vesmíru, ten zasadila veľmi pevne prvá svetová vojna a to do úrodnej pôdy, ktorú nacionalisticky obrábali politické špičky už dávno pred prvou svetovou vojnou. Ak posudzujem súčasnú dobu tak mi tá doba nepripadá vôbec ako doba pred druhou svetovou vojnou, doba ktorá priniesla k moci nacistickú obludu.

Pochopiť nemecké nacistické blúznenie nie je ťažké. Stačí si uvedomiť akému poníženiu bol po prvej svetovej vojne vystavený nemecký národ a viete si predstaviť, že z tejto frustrácie vznikne veľká agresia. Históriu píšu víťazi a tak vieme, že prvú svetovú vojnu Nemci prehrali a skončila ich kapituláciou. Na čo sa zabúda, že prehra a kapitulácia sa uskutočnila v čase, kedy sa asi viac nemeckých vojsk nachádzalo na cudzom území ako cudzích vojsk na nemeckom. Napriek tomu boli podmienky prehry ponižujúce, dehonestujúce a popierajúce mieru zodpovednosti západných mocností za vznik situácie. Zlá ekonomická situácia, hospodárska kríza a rastúci radikalizmus boli živnou pôdou pre novú ešte nebezpečnejšiu ideológiu.

Súčasná doba podľa môjho názoru nepripomína túto dobu. Áno, v Rusku možno cítiť určitú frustráciu z prehratej studenej vojny a straty medzinárodného postavenia. Je to živnou pôdou pre agresivitu niektorých kruhov v Rusku, ale je ťažké uveriť, že by sa to prejavilo v postojoch bežných ľudí. Skúsenosti so zničujúcim vojnovým besnením a jeho dôsledky sú príliš živé, aby si bežný človek, ktorému nová doba síce zobrala status svetovej mocnosti číslo 1 (vo vnímaní rusov), ale dala mu celkom príjemný štandard života, nechal svoje súčasné postavenie zobrať. Napriek všetkým krvilačným vyjadreniam voči Rusom, pokiaľ nepríde skutočne veľká ekonomická kríza na Rusko, bude Rusko asi psom, ktorý breše, ale nehryzie.

Oveľa viac mi pripomína súčasný svet dobu pred rokom 1914. Preto myslím, že korene extrémizmu a radikalizmu by sme mali hľadať skôr v analógii k tejto dobe ako k dobe pred rokom 1939. Ak by sme mali skúmať situáciu pred rokom 1939 zo spoločenského hľadiska hľadať dôvody nacionalizmu, ktorý následne viedol k vojne je veľmi ťažké.

Európa po zničujúcom konflikte na začiatku storočia (Napoleónske vojny) a revolučnom roku 1848 zažila relatívne kľudné obdobie s jediným väčším konfliktom v roku 1870 (francúzsko- pruská vojna). Ostatné vojnové konflikty sa týkali okrajových území (Balkánske vojny) alebo koloniálnych záujmov mocností. V druhej polovici 19. Storočia prichádza k integrácii veľkých politických celkov (zjednotenie Nemecka, Talianska, Rakúsko-Uhorské vyrovnanie), budovanie spolupráce v hospodárskej oblasti (metrická únia, medzinárodné dohody o duševnom vlastníctve). Prišlo k nebývalému rozmachu hospodárstva, vzniku nových hospodárskych odvetví, ktoré prinášali nové podnikateľské subjekty a menili zaužívané postavenie ekonomických kolosov.

Napriek tomu, že existovali veľké rozpory v zásade sa vo väčšine krajín postupne rozširoval aj úroveň slobody, práva a ochrana menšín. Obmedzenia slobody jednotlivca boli v celom vyspelom svete takmer úplne odstránené. Robotníci síce stále boli motorom triedneho boja, ale ich predstaviteľom, politikom a odborárom sa darilo prinášať neustále zlepšenia pracovných podmienok.  Nové technické vymoženosti uľahčovali prácu a zvyšovali výkonnosť jednotlivca, nové systémy riadenia zvyšovali výkonnosť a „vedecké riadenie“ prinášalo väčšiu mieru spravodlivosti do odmeňovania. Ženy dokázali v niektorých krajinách presadiť volebné právo, takmer vo všetkých krajinách sa ich spoločenské a právne postavenie zlepšovalo. Napriek snahám niektorých vlád o potláčenie menšín nové média a sloboda prejavu dávala týmto snahám medzinárodný rozmer (napr. maďarizačné snahy v Uhorsku).

Obdobie pod roku 1989 by sme mohli vyjadriť veľmi podobným hodnotením. Napriek tomu v tomto období rástli spoločenské napätia extrémistické názory, rasizmus, zjavné neprávosti sa stali súčasťou väčšinového myslenia a pomaly sa šírila vlna plíživej neznášanlivosti a nepriateľstva. Ako to, že v dobe, keď ľudia neustále pociťovali prínosy „novej doby“, dokázali  s takým nadšením a odhodlaním vítať začiatok vojny, o ktorej museli tušiť, že prinesie aj negatíva? Možno odpoveď na túto otázku by nás priviedla bližšie k pochopeniu rastu extrémizmu a neznášanlivosti v dnešnej dobe.

Nepovažujem za správne iba nastoľovať otázku a preto sa pokúsim aj zodpovedať. Podľa môjho názoru ľudia a politické špičky pred vyše 100 rokmi stratili vieru. Druhá polovica 19.storočia je svetom svetskej moci, kde sa náboženstvo a viera dostali na vedľajšiu koľaj. Už neodpovedala na otázky života a zmyslu civilizácie viera, už to nebol „z božej vôle kráľ“, čo ukončilo rýchle úvahy o zmysle. Už ľudia pochopili, že beh života nie je určovaný bohom, ale človekom a spoločnosťou a začali zmysel toho behu hľadať. Najprv hľadali oporu v presadzovaní národných záujmov nad záujmami civilizácie ako takej. Izmy, ktoré prišli potom – komunizmus, fašizmus, nacizmus sa ukázali ako oveľa horšie ako pôvodné myšlienky. Konzumerizmus síce dokázal na chvíľu zaslepiť oči jednotlivcom, ale zmena spoločnosti na konci storočia odhalila tento nedostatok v plnej nahote.

A tak hľadáme zmysel existencie spoločnosti, čo máme vlastne budovať a nemyslieť iba na svoj chlieb, prečo máme existovať. Niekto ponúka ochranu národnej identity čo je krásna myšlienka. Pravdepodobne väčšina krajín, ktoré chránia národnú identitu by pri podrobnom skúmaní zistila, že to, čo ju tvorí pochádza pôvodom z iných krajín, regiónov, že ide dejiny sú preplnené stratami identít menších alebo väčších spoločenstiev. Zatiaľ však okrem -izmov, ktoré svoju obludnosť už preukázali, náboženského fanatizmu, s ktorým tiež sme konfrontovaný a ktorý predstavuje cestu späť a nacionalizmu ako toho najmenšieho zla nenašli nič, čo by nám tú odpoveď dávalo.

Možno je to môj osobný problém, alebo niekto iný pociťuje tento problém tiež?