Kam speje svet….

Na skutočnosť, že žijem v inej realite som si už zvykol. Napokon za vyše 55 rokov som zažil všeličo. Vstával som z nočníka pri hraní sovietskej hymny v čase, keď z Moskvy posielali do Prahy informácie, že môj otec nemôže zostať vo funkcii. Robil som referenta ídeovo-politickej práce na strednej škole v čase, keď som požičiaval kamarátom knihu Sedm pražských dnú, ktorá bola na čiernej listine medzi špeciálnymi zákazmi. Kým kamaráti ma častovali „nadávkami“ ako komunista, moji starší kolegovia ma obviňovali z „pravičiarstva“ a možno jedine na čom sa zhodli, bolo, že stále mením názor aj keď som stále hovoril to isté.

Napriek tomu sa mi podarilo žiť relatívne šťastný a spokojný život „konzervatívneho slniečkára“. Dokonca ani uragán sociálnych sieti sa ho veľmi nedotkol. Politickú angažovanosť mi kedysi „zakázala“ mama na základe rodinných skúsenosti a preto vyhadzovať peniaze za čítanie politických informácií sa mi zdá zbytočné. Aj preto napriek tomu, že ma ako slniečkára stále označujú za „produkt“ sme.sk a denníka N tak som ich za posledné roky tieto denníky nečítal a podobne som dopadol aj s ostatnými „platenými“ informačnými servermi.

Moja neochota „platiť“ za spravodajské informácie pramenila aj z obsahu týchto informácií. Nie, že by slovenská politika bola nejaká intelektuálna zábava. Iste sa tam vždy našli vulgarity a smiešnosti, ktoré predstavovali vhodný materiál na vtipné komentovanie a glosovanie. Ale od roku 2010 to so slovenskou politikou išlo dolu vodou. Igor Matovič do parlamentu priniesol „performance“ umenie založené na šoku, akcií a provokácii.

„Performance“ politika  

Aj ja som čiastočne podľahol čaru umenia a v niektorých prípadoch mi jeho počiny pripadali ako invenčné „umelecké“ výkony.  Zmyslom l´art pour l´art v čase vzniku bolo upozorniť na dominanciu  „užitočnosti“ v umení. U nás sa tento štýl politiky začal presadzovať v čase keď politika nemala žiadnu „užitočnosť“, v čase, keď Smer bez volebného programu vyhral voľby a zostavil jednofarebnú vládu. Reformy, ktoré nás priviedli k rozmachu, vstupu do EU a prijatiu eura sa vyčerpali a nikto z politikov nemal predstavu o tom, kam smerovať Slovensko v nasledujúcich 20 -30 rokov. Hodnotová politika sa „naplnením“ cieľov vytratila a začal „pragmatizmus“ reality.

Politika pre politiku Igora Matoviča však ukázala ako prežiť aj v tomto období a tak ju postupne začali preberať aj ostatné politické subjekty. Stúpala hviezda ľudí ako Ľuboš Blaha, Anton Danko, ľudia okolo Igora Matoviča, ktorých „performance“ kvality boli porovnateľné s Matovičovými. Začala sa verejná „diskusia“  o korupcii a zákonnosti, daňových podvodníkoch a úžere. Kritizovali sme veľa vecí, ale odpoveď, prečo ju chceme potrestať a odstrániť sme sa nebavili. Proti Smeráckej korupcii bolo postavené hnutie boja proti korupcii bez toho, aby toto hnutie vedelo, čo chce po „odstránení“ korupčných schém dosiahnuť.

Už pri hnutí proti Mečiarovi mi vadilo, že silné prúdy v SDK skôr chceli prevziať ako odstrániť Mečiarov systém. Musím povedať, že našťastie sa presadila tá časť, ktorá síce nepopulárnymi, ale potrebnými reformami dokázala posunúť Slovensko zásadným spôsobom dopredu. Aj pri protikorupčnom hnutí mi kritika mnohých (Kollár, Sulík, Matovič) pripadala skôr ako snaha o prevzatie Smeráckeho systému ako jeho nahradenie niečím iným. Pre mňa nie je cieľom potrestanie korupčných praktík v našej spoločnosti, ale vytvorenie systému, v ktorom by takéto praktiky nevznikali a tie mi v diskusii dosť chýbali.

Z celého „performance“ v politike bola rastúca vulgarita, nadávky, násilné vyjadrenia, ktoré som sa snažil zo svojho života vytesniť. Nebudem tvrdiť, že som od roku 2012 nikdy nepozeral správodajstvo, ale vždy to bolo skôr omylom ako cielené. Aj v diskusii tu na Pravda.sk som skôr diskutoval k medzinárodným otázkam a k politickým programom ako k praktickým politickým krokom. Unavovalo ma, čítať spravodajstvo z parlamentu, ktoré malo nižšiu úroveň kultúry ako kecy v krčme štvrtej cenovej skupiny.

Pre mňa sa začala situácia meniť v čase vzniku progresívneho hnutia. Spôsob akým zakladatelia zvolili sa mi páčil. Niekoľko mesiacov som intenzívne diskutoval o obsahu a hodnotovom základe, ktoré by takéto hnutie (v tom čase sa hovorilo o hnutí) malo mať. Dokonca som sa aj stretol so zástupcami, ale na členstvo som nenabral odvahu. Veľmi sa mi páčilo, že dokonca v internej diskusii, správcovia rýchlo eliminovali agresívne, vulgárne a nenávistné príspevky.

Žiaľ pred voľbami 2020 prišlo v PS/SPOLU k nepochopiteľnému kroku a prijatiu „performance“ politiky. Asi snaha o sofistikovanú politiku založenú na prieskumoch, viedla k pre mňa nepochopiteľnej politike boja proti Kotlebovi. Ako vznikol tento nápad neviem, potrestané bolo nielen PS ale aj celé Slovensko.

V čase keď sa PS tvárilo ako „čajový“ odvar „performance umelca“ Matoviča je jasné, kam sa voliči posunuli. Žiaľ Matovič nedokázal prekročiť svoj tieň, čo bola jediná šanca, akú v tom čase Slovensko malo. Naopak dostal do daru COVID-19 a šancu svoju „prerformance“ okoreniť novými „atómovkami“

Ako sa žije v špirále násilia?

Spoločnosť bola na špirále násilia veľmi vysoko. A tu sa dostávame ku koreňu veci. Špirála násilia nie je niečo čo si väčšina uvedomuje! Je omyl si myslieť, že ľudia v slumoch, Izrealy, Gaze, no-go zónach, Mexiku si uvedomujú, že žijú v špirále násilia. Pre nich je to bežný život, ich realita, oni nevychádzajú von zo strachom o život! Život v špirále násilia si uvedomíš dvomi spôsobmi.

Prvý predstavuje prípad, ak násilie stratí svoju protistranu a začne byť vnímaná ako tyrania. Dôvod prečo podľahli mnohí „čaru NSDAP“ bol fakt, že dokázal vyriešiť „špirálu násilia“. Komunisti s nacistami na uliciach intenzívne pracovali na tom, aby Nemci žili v špirále násilia. Až „upokojenie“ po nástupe NSDAP k moci viedlo k tomu, že si Nemci uvedomili v čom žili a komu sa to podarilo vyriešiť. Skutočnosť, že NSDAP bola hnacím motorom tejto špirály a ciele, ktoré s touto špiralou mala, sa žiaľ ukázalo neskôr.

Druhým spôsobom ako si uvedomiť život v špirále násilia je mimoriadna udalosť. Často smrť jedného dieťaťa dokáže dostať na ulice milióny, kým stovky vrážd predtým neviedli k ničomu. V New Yorku si vlnu násilia v metre uvedomili, keď „obyčajný človek“ zastrelil z pocitu ohrozenia tuším 9 mladých, hlučných a vulgárnych cestujúcich.

Zodpovednosť koalície a opozície za špirálu agresivity

V súčasnej situácie sa veľa hovorí o zodpovednosti za situácia, ktorá viedla k atentátu na premiéra Fica. Pre mňa majú politickú zodpovednosť za pohyb na špirále násilia najmä politika strán Smer, SNS a Igora Matoviča s hnutim Slovensko.  Zodpovednosť zvyšku súčasnej opozície, reprezentovanej rovnako liberálnymi ako konzervatívnymi silami je oveľa menšia. Jednak sa na špirále v minulosti podieľali iba okrajovo a jednak ich politika posúva politiku na nižšiu úroveň. Bola by chyba ustupovať agresívnemu, „špirálovému“ tlaku súčasnej moci a obmedzovať svoje kritické postoje k súčasnej vládnej moci.

Väčšina súčasnej opozície v tomto prípade, na základe môjho poznania skutkového stavu, nenesie zodpovednosť.  Vzhľadom na to, že ako som spomínal vyššie, nečítam tlač, ktorá „mala štvať“ a nesledujem „štvavé, agresívne“ televízie nemôžem sa vyjadriť k zodpovednosti médií za špirálu. Je pravda, že najviac pri informovaní o reakciách politikov na atentán na Fica sa mi páčilo spravodajstvo TV JOJ, ktoré z vyjadrení Danka a Blahu vynechalo tie agresívne, násilné a nepriateľské vyjadrenia. Či sa to páčilo aj dotknutým pánom neviem posúdiť.

Už pred voľbami a ešte intenzívnejšie po voľbách som začal ako podporovateľ Progresívneho Slovenska sledovať viacerých predstaviteľov strany najmä na instagrame. A boli veľmi aktívny, takmer denne dávali statusy a dokonca oveľa viac po voľbách ako pred voľbami.

Ak by som urobil analýzu ich politiky a ich statusov, tak zodpovednosť Progresívneho Slovenska za špirálu násilia je v tom, že svojím nenásilím ukázala existenciu špirály násilia. Keď začala úradovať nová vláda, ktorá stále pracovala v „tradičnom režime“ opatrne som začal sledovať aj tie statusy Progresívcov. Bol som nadšený z ich politiky, žiadne nadávky, žiadne invektívy, veľa odborných otázok, tlak na prácu a dodržiavanie zákona. Opozícia má právo oponovať, protestovať, dokonca aj využívať obštrukciu! Dôležité je akým spôsobom uplatňuje toto právo. Ak poslanci PS diskutovali a cez faktické poznámky k predneseným príspevkom dokázali predĺžiť rokovanie a zdržiavať prijatie zákonov je to ich právo. Veľa hovorí, že napriek tomu nešlo o príspevky prázdne, urážlivé ani násilné, minimálne sa tým nikde nechválil.

Vďaka nadšeniu som sa odhodlal niekoľkokrát pozrieť na televízne spravodajstvo a dokonca som prepol aj diskusné relácie. A tam som videl niečo úplne iné. Videl som predstaviteľov Smeru a SNS hovoriacich o štvaní, agresivite, vulgárne nadávajúcich, haniacich a ponižujúcich ako im tie „prasce“ robia zle. Ešte pred Vianocami som hovoril v kruhu známych ako Smeráci sú na infarkt, keď namiesto veľkohubých nadávok niekto od nich žiada argumenty a fakty. Veľmi sa mi páčilo ako opakovane na vyplakávanie koalície odpovedali predstavitelia PS jednoduchým „máte moc, tak nezvlykajte a pracujte!“ Matovičove matné pokusy „zachrániť“ svoju politickú kultúru to dotiahli akurát na zosmiešnenie na humoristických stránkach.

Cesta zo špirály agresivity

Reakcie väčšiny súčasnej koalície na atentát na Roberta Fica ukazuje veľmi dobre, ako títo politici nevedia opustiť špirálu agresivity. Ukazuje sa, že rozdelenie Hlasu a Smeru nebolo hodnotové, ale skôr kamarátske. Kým časť Hlasu reaguje spôsobom podobným umiernenej opozície, reakcie iných predstaviteľov Hlasu pripomína skôr Smer. Pritom môžeme byť radi, že ako členská krajina EU máme „obmedzenú suverenitu“.

Výzvy ako dával Harabín a ktoré našli odozvu u časti vládnej koalície by totiž boli veľmi nebezpečným krokom, ktorý útočí na podstatu demokracie a slobody. Našťastie aj „normálna“ väčšina koalície si uvedomuje, že v rámci EU je proste takýto spôsob uvažovania neprijateľný, nech je akokoľvek lákavé stratiť akékoľvek prekážky pre realizáciu svojich plánov. Ešte je dôležité, aby si títo politici uvedomili, že je jedno ako „dobre“ myslia svoje kroky a ako „zle“ myslia ich oponenti. Jednoducho súčasťou poitiky nie je len realizovať kroky, ale nájsť pre tie kroky všeobecnú podporu a zabrániť tomu aby menšina bola krokmi neprijateľne postihnutá.

Nemyslím, že by sme sa zobudili do ružového zajtrajška. Pre predstaviteľov koalície bude veľmi náročné opustiť politiku v ktorej väčšina z nich 20 rokov vyrastala. Asi budeme svedkami opakovaných pokusov nájsť palicu na „umiernenú“ opozíciu a niekoľko pokusov o reinkarnáciu Igora Matoviča ako reprezentanta opozície. Dúfam, že väčšine národa bude postupne dochádzať neprijateľnosť takejto politiky a začne sa od politikou odvracať. Nie, že by stratili podporu, ale ich podpora sa bude zužovať, pretože časť už nebude chcieť smer k takej agresii akej sme boli svedkami v minulých rokoch.  Časť odíde k tým pouličným násilníkom, ktorí sú v tomto smere skutočne autentický a nehrajú sa na kravatových úradníkov.

Ale opozícia musí dať pozor. Kvôli „politickej korektnosti“ nesmie stratiť svoj kritický postoj k vládnej moci. Mnohé kroky vlády si zaslúžia opozíciu a kritiku a často veľmi ostrú. Pre koalíciu je veľmi lákavá predstava využiť tragédiu Roberta Fica na opozičné embargo kritiky. Opozícia nesmie podľahnúť týmto pokusom.

Možno by sa malo zmeniť formálna stránka kritiky v tom, že meno politika by malo byť nahradená všeobecným pojmom. Ako stále opakujem v diskusii tu, mne nikdy v ničom nevadil Robert Fico. Vždy som mal zásadné a systémové výhrady k politickému systému, ktorý vedome a cielene Róbert Fico budoval. Chápem ho ako paternalistický systém, v ktorom štát riadi život občana. Nepovažujem štát za efektívnejší systém ako je samotný občan a jeho schopnosť rozhodovať o svojom živote. Navyše v prudko sa meniacom svete súčasnosti, mám pochybnosti o schopnosti štátu riešiť takéto problémy k spokojnosti slovenského národa a v záujme jeho budúceho rozvoja. Chápem, že pre občana je hovorenie o paternalistickom, smeráckom alebo inak označenom systéme menej „atraktívne“ ako je „zjednodušené personalizovanie“, ktorého sme boli svedkom.

To je cena, ktorú budú musieť prijať aj opoziční poslanci, pre ktorých kritika krokov vlády bude musieť byť viac založená na „teoretických základoch“. Napokon politológov máme vyštudovaných dosť, aby vhodné termíny a teórie dokázali aplikovať aj v politickej mluve. A je to aj cena pre občanov, ktorí sa budú musieť vzdať vidiny jednoduchého vinníka za problémy, ale budú musieť hľadať hodnoty, ktoré chcú alebo nechcú zdieľať.