Kam speje svet….

Medzi najpopulárnejších nepriateľov súčasnej vládnej koalície sa vyšvihli mienkotvorné média,  alebo ako sa na slovenskej dedine hovorí mejnstrím. V prvej etape po prevzatí vlády sa Smer a SNS v pevnom zovretí snažili mainstream vyšachovať napríklad rozhodnutím nekomunikovať s vybranými „nepriateľskými“ médiami. Pritom opakovane spomínali, že existuje dostatočný počet alternatívnych médií, ktoré sa vďaka ochote podporiť vládu dostanú na rovnakú úroveň ako tie „nepriateľské“ média.

Keď sa ukázalo, že táto stratégia je cesta na dlhé lakte, SNS objavilo čaro ovládnutia RTVS a začalo tlačiť na zmenu charakteru verejnoprávnej televízie a jej posun smerom k „štátnej“ televízii. Útok na Roberta Fica ponúkol ďalšiu zámienku ísť v tomto snažení ďalej a opäť dať na stôl postavenie mainstreamu ako nepriateľa vlády.

Nuž v takomto „diskusnom“ prostredí môže ľahko vzniknúť predstava, že tie mainstreamové média sú niečo, čo vzniká umelo a funguje len vďaka šorošovým peniazom a jeho protislovenskej činnosti. Podľa takto podsúvanej predstavy existuje jednoduchá administratívna možnosť ako z mainstreamového média urobiť okrajového predstaviteľa radikálneho názoru a naopak z „alternatívneho“ sa stane mainstream.

Vybudovať vlastné médiá, ktoré sa podvolia vláde a budú slúžiť ako jej propaganda nie je jednoduchá úloha ani pre veľkých borcov. Takzvaný mainstream totiž nie je administratívne určenie najväčších médií, ale výsledok procesu, ktoré sa iba čiastočne dajú ovplyvniť zo strany vládnej moci. Ak by sme hľadali nejaké kritéria, ako „vzniká mainstream“ tak v podstate by sme našli tri:

– relatívne významná sledovateľnosť zo strany širokej populácie, ktorá sa prejavuje v sledovateľnosti, počúvateľnosti, čitateľnosti zo strany obyvateľstva

– relevancia vyjadrení, teda schopnosť vyvolať svojimi vyjadreniami a aktivitami spoločenskú reakciu a verejnú diskusiu

– ekonomická sila média, ktorá závisí od kapitálového zázemia a schopnosti naplniť potreby média finančnými prostriedkami.

Viem, že viacerí by oponovali, že mainstream by mal mať predovšetkým kvalitnú informovanosť a že by mal reprezentovať kvalitné informovanie. To je podľa môjho názoru omyl. Kritériá, ktoré som spomínal sú kvantitatívne a teda majú základ objektívny. Ak hovoríme o kvalite napr. žurnalistickej práce, tak hovoríme o subjektívnom vnímaní, ktoré je veľmi ťažko merateľné. Merateľnosť kvality je možná jedine v kvantitatívnych parametroch, ktoré som spomínal.

Denník N ani Sme.sk, ktoré patria k vrcholu „nepriateľského mainstreamu“ a ktoré dostávajú od priaznivcov súčasnej vládnej moci rôzne hanlivé označenia, z ktorých smeti.sk je jednom z nainvenčnejších a najslušnejších nečítam. Posudzovať kvalitu ich novinárskej práce a „oprávnenosť“ ich členstva v mienkotvornom mainstreame preto neviem posúdiť, čo však môžem, je posúdiť ich z pohľadu tých kritérií, ktoré sú podľa môjho názoru dôležité pre existenciu mainstreamu.

Sledovanosť média

Mainstreamovasť a mienkotvornosť síce nie je priamo spojená so sledovanosťou, ale vplyv na to určite má. Možno by sa dalo oponovať, že noviny ako Nový čas alebo portály zoznam.sk majú väčšiu návštevnosť ako spomínané „nepriateľské média“ a bola by to pravda. Oslovenie širokej populácie je však iba jedno z kritérií. Médium, ktorého stránku navštívi denne 100 ľudí môže písať akokoľvek kvalitne a profesionálne, jednoducho bude okrajovým médiom. Nemá úplne zahatanú cestu do „mainstreamu“, ale bol by to skôr zázrak ako reálna stratégia. Ak tých 100 ľudí sú verejné osobnosti, ktoré verejne prezentuje, že sa rozhoduje na základe informácií z daného média, tak pravdepodobne to povedie k rastu návštevnosti a ceste k mainstreamu. Túto cestu do určitej miery začal štandard a predtým aj postoj, ale samozrejme je to cesta na dlhé trate.

Ako som spomínal nečítam „nepriateľské média“, mám však relatívne dobrý prehľad o ich obsahu. Ten prehľad paradoxne získavam v rámci debaty na pravda.sk a to od ich odporcov. Možno by bolo lepšie myslieť si, že tí diskutéri sú platení trolovia, ktorí dostávajú „zvodky“ o tom, čo a ako majú písať. Ja si skôr myslím, že veľa odporcov týchto médií má zaplatené členské a pravidelne číta a sleduje tieto média. Neuvedomujú si, že tým zvyšujú sledovanosť média a teda ho posúvajú k tomu mainstreamu. Aj keď s tým médiom nesúhlasia a považujú ho za nekvalitné a nepriateľské svojim správaním jeho postavenie na mediálnom trhu posilňujú. Ako hovorí ľudová múdrosť „opakom lásky nie je nenávisť, ale nezáujem!“

  Relevantnosť vyjadrení

Druhým kritériom, podľa ktorého môžeme posudzovať média, je relevantnosť ich vyjadrení.   Bulvár môže dosahovať oveľa vyššiu sledovanosť, ale nedokáže úplne vytlačiť mienkotvorné média. Tie síce majú možno výrazne menej čitateľov, či sledovateľov, ale oveľa väčší počet sekundárnych zmienok. Nemusí ísť iba o zdielanie článkov, ako sa často využívali strany ako ĽSNS alebo Republika a iné národné prúdy. Ak sto „sledovateľov“ zdieľa 100 článkov, tak síce to vyzerá, že výsledkom je oslovenie 10 000 oslovených. V skutočnosti však môže byť týmto systémom oslovených len niekoľko sto ľudí, nachádzajúcich sa v „národnej bubline“. Naopak ak jeden z tejto bubliny preberie článok z „mainstreamu“, napríklad v snahe ho skritizovať, výsledkom je 100 nových relevantných čitateľov. Z pohľadu tvorby verejnej mienky nemusia čitatelia alebo sledovatelia súhlasiť s prezentovaným postojom, pre získanie „statusu“ mienkotvorného je rovnako významný aj negatívny postoj k názoru.

Aj tu predstavuje boj Smeru proti médiám tak trochu boj proti veterným mlynom. Aj v tomto prípade platí, že opakom lásky je ignorovanie média a nie jeho verejná kritika. Ak politickí predstavitelia robia veľkohubé akcie ako napríklad zákaz vstupu médií na tlačovky, ignorovanie médií alebo ich verejná kritika vrátane vulgárnych vyjadrení, tak možno radikalizujú svojich priaznivcov, ale zároveň upevňujú svojich oponentov v správnosti ich kritického postoja.

Navyše už pre viacerými rokmi sa mi zdalo veľmi zvláštne, že na blog.sme.sk majú svoje osobné blogy aj ľudia ako Róbert Fico, či Róbert Kaliňák. Už vtedy, v časoch relatívne pokojného politického boja, sa mi zdalo zvlášne, že predstavitelia sociálneho a národného prúdu prezentujú svoje postoje na platforme zdieľajúcej západné a skôr liberálne princípy. Aj keď už dávnejšie tam svoje úvahy nepublikujú, stále sa nachádzajú v zozname blogerov a tým dokazujú, že ide o najširšiu a najrelevantnejšiu platformu na vyjadrenie politických a spoločenských postojov.

Ekonomická sila

Tretím kritériom pre vznik hlavného mediálneho prúdu je ekonomická sila, teda dostatok zdrojov pre zabezpečenie činnosti a pre podporu vyššie uvedených činností. Treba si uvedomiť, že média nie sú sociálne inštitúcie a v určitej miere musia zabezpečiť efektívne vynakladanie zdrojov. Zdroje, ktoré pre svoju činnosť môžu využívať sú rôzneho pôvodu. Verejnoprávne média majú výhodu, že môžu využívať aj verejné zdroje, či už cez koncesionárske poplatky alebo cez príspevky z verejných peňazí, prípadne rozpočtu, v závislosti od systému financovania. Cennou pre tieto média sú obmedzenia pri získavaní komerčných zdrojov z reklamy alebo iných foriem propagácie.

Druhý zdrojom pre financie sú zdroje od užívateľov médií, či už ide o predplatné alebo iné podoby získavania zdrojov od ľudí, ktorí média využívajú. Napokon tretím významným zdrojom sú prostriedky z komerčného prostredia. Môže ísť o investičné prostriedky majiteľov organizácií alebo o komerčné prostriedky inzerentov. Práve súkromné zdroje sú najväčším tŕňom v oku kritikov médií.

Pri kritike mediálneho prostredia ľudia niekedy akoby hovorili o peniazoch, ako plodine, ktorá rastie na stromoch. Podľa veľmi častej mienky „šorošovci“ robia všetko preto, aby ovplyvnili spoločnosť na Slovensku a médiám dávajú veľké peniaze na presadenie liberálno- progresívnych myšlienok. Tí istí ľudia niekedy dokonca v tej istej vete dokážu  tie isté média dokážu kritizovať, že ponúkajú iba kultúrny brak, na ktorom zarábajú a zo Slovenska vyvážajú milióny v tvrdej mene.

Nie, že by investor nemal právo investovať do svojho produktu, to právo má a dokonca aj povinnosť. AK je investícia správna a jej obsah bude akceptovaný, v budúcnosti je možné na základe tejto investície dosiahnuť zisk a vložené prostriedky vrátiť investorovi.

Súčasná opozícia má veľké obavy o stav mediálneho prostredia a snahu vládnej koalície ovládnuť ho. Nie, že by to nebolo možné. V Maďarsku vidíme, ako sa Orbánovej vládnej moci podarilo ovládnuť nielen verejnoprávne, ale aj mediálne prostredie. Na druhej strane medzi Orbánovým Maďarskom a Ficovým Slovenskom je niekoľko významných rozdielov.

Jedným z tých rozdielov je vlastníctvo médií. V Maďarsku sa Orbán od začiatku mohol opierať o podporu silných oligarchických skupín, ktoré ovládali média. Tým pádom väčšina mediálneho priestoru nebola kritická k Orbánovej politike ešte predtým, než sa mu cez vládu podarilo ovládnuť aj verejnoprávne média. Myslím, že vlastnícka štruktúra médií na Slovensku je oveľa pestrejšia ako v Maďarsku. Vláda má veľmi silné možnosti pri ovládnutí verejnoprávnych médií a intenzívne na tom pracuje. Existujú aj oligarchické mediálne prostredie, ktoré by mohlo byť naklonené pozitívnemu postoju k vládnym krokom v prípade, ak by vláda vedela ponúknuť vhodné benefity. Na druhej strane však vládna podpora štátnych médií buduje pre tieto média konkurenciu, ktorá znižuje ich finančné príjmy, čo by nemuselo byť pre investorov atraktívne. Skôr ako oficiálna podpora vládnej politiky by som očakával bulvarizáciu týchto médií, teda skôr zameranie sa na komerčný, nepolitický obsah. Viem si predstaviť, že Markíza po zrušení relácie Na telo, nevytvorí iný „provládny formát“ politickej diskusie, ale výrazne sa stiahne z politického spravodajstva.

Veľkým problémom pre Smer pri ovládnutí mediálneho prostredia je jej politika. Orbánovou výhodou je, že jeho pravicová politika buduje „kapitalizmus s maďarskou tvárou“, teda v princípe neútočí na západný kapitál. Okrem toho v maďarskej tradícii je veľmi priateľsky naklonený k malému podnikaniu a podnikateľskému prostrediu. Necháva žiť podnikateľov, ktorí potom nemajú dôvod obmedzovať svoje výdavky do proorbánovských médií.

Smer však svojou ľavicovou politikou vytvára zo zahraničných investorov nepriateľov Slovenska.  Mediálne Smer vystupuje proti „vykorisťovaniu“ pracujúcich západnými investormi. Tlačí sa na zvyšovanie minimálnej mzdy, prácu nadčas a podobné ľavicové kroky. Oveľa viac ako západní investori na to dopláca domáce podnikateľské prostredie, ktoré zaťaženie je tak veľké, že je nútené obmedzovať svoju činnosť alebo siahať k porušovaniu legislatívy.

Z pohľadu zdrojov pre média tak vláda pre svoj „mainstream“ stráca dva významné zdroje, malé a stredné subjekty nemajú dosť prostriedkov na to vôbec nejako prezentovať svoju aktivitu a medzinárodné koncerny majú iba obmedzenú vôľu podporovať média, ktoré z nich vytvárajú verejného nepriateľa. Tento rozpor medzi hodnotami súčasnej vlády a hodnotami „západných“ spoločností sa úplne vyhrotene ukázal v prípade Attila Vegha. Aj keď možno vyčítať akým spôsobom komunikovala firma koniec spolupráce, nemožno jej uprieť právo ukončiť podporu na základe politických a spoločenských postojov. Hranica, kde sú rozdiely už neakceptované je však subjektívna a u nás sa predmetom verejnej diskusie stala skôr na základe jej vzniku ako miesta kde funguje.

Ak by sme porovnali maďarské a slovenské média, tak fakt, že v Maďarsku sa Orbánovi podarilo ovládnuť média včas znamená, že z nich dokázal vytesniť naozaj extrémistické pohľady. Nepoznám maďarskú tlač, ale nemám dojem, že úroveň debaty o covide, akú sledujeme na Slovensku by tam prechádzala hlavnými médiami. U nás sa to považuje za prejav „cenzúry“ a vplyvu farmakologickej mafie, ktorá nepovolí „slobodná“ diskusia o týchto otázkach. V Maďarsku by táto „sloboda“ znamenala nielen spochybnenie krokov maďarskej vlády, ktorá viedla k ešte vyššiemu počtu úmrtí ako na Slovensku , ale aj k nevôli významných inzerentov v hlavných médiách.

Je zrejmé, že „byť mainstreamom“ nie je výsledkom vôle šorošovcov, novinárov ani opozície voči súčasnej vláde a voči Robertovi Ficovi. AK Smer presadzuje takéto videnie sveta, tak jednoducho klame. „Účasť v mainstreame“ je výsledkom rôznych faktorov, pri ktorých je politický vplyv minimálny. Áno možno súhlasiť s tým, že kvalita novinárskej práce jednotlivých redakcií je iba jedným z kritérií a že môže existovať veľa kvalitnejších a objektívnejších novinárskych výstupov ako produkuje mainstream.

Z vlastnej histórie máme skúsenosť, že ani masívna podpora vlády a vládnych štruktúr nedokáže zabezpečiť rešpekt verejnosti k „pretláčaným médiám“. Aj v prípade mečiarovskeho zneužívania STV bol výsledok skôr odliv sledovanosti „propagandistickej stanice“ a to napriek tomu, že v tom čase neexistovali alternatívy. V čase internetu a streamovacích médií je schopnosť iba ovládnuť média bez ich naplnenia primeraným obsahom oveľa zložitejšia. Nechcem byť zlým prorokom, ale v prostredí ľudí, ktorí proti „mainstreamu“ bojujú nevidím dosť kvality, aby dokázali urobiť atraktívnu ponuku pre široké masy obyvateľov a pre oslovenie „hlavného myšlienkového prúdu“ spoločnosti.  Ľudia opojení mocou, ktorí v súčasnosti riadia túto krajinu totiž podľahli sebaklamu, že politickú podporu získali vďaka tomu, čo hovoria. To je sebeklam, pretože okrem naozaj extrémistických a fanatických podporovateľov (a Robert Fico by ako vodca náboženskej sekty bol určite veľmi úspešný) väčšina podporovateľov ich podporovala NAPRIEK ich vyjadreniam a spôsobu robenia politiky.

V komplikovanom svete súčasnosti ľudia nevedia všetky súvislosti a majú dojem, že spôsob vysvetlenia ponúkaný súčasnou vládnou politickou reprezentáciou by mohol byť blízky ich predstavám. Akonáhle táto predstava narazí na ich reálny život a ľudia budú mať možnosť odvrátia sa od  pri prvej možnosti od nich. Ak by som mal použiť historickú skúsenosť, stačí si spomenúť na 80.roky, v ktorých som vyrastal. Socialistické ideály s výnimkou „exotov“ boli dávno mŕtve. Strana a vláda ovládala média a svet vyzeral „neotrasiteľne“ a všetci čakali, kedy táto stavba na hlinených nohách padne.

Z historickej skúsenosti a uvedených kritérií vyplýva môj optimizmus, že napriek snahe súčasnej vládnej moci, napriek krokom, ktoré realizuje v záujme ovládnutia nášho života, táto snaha nebude úspešná. Vládna moc síce môže spáchať veľa škôd na národe a na budúcnosti Slovenska, ale zvrátiť rozvoj tejto krajiny sa jej nepodarí.