Kam speje svet….

Japonsko patrí medzi najvyspelejšie krajiny sveta. Aj v histórii patrilo medzi významné svetové mocnosti a to aj napriek tomu, že vďaka ostrovnej izolovanosti sa ho svetové udalosti dotýkali iba okrajovo. Jeho kultúra bola veľmi stará a väčšinu histórie predbiehala svojou kultúrou, vedomosťami, kvalitou života a životnou úrovňou väčšinu krajín Európy.

Kultúrne a sociálne základy japonskej spoločnosti zabránili zviezť sa na vlne kapitalistického tsunami, čo viedlo k frustrácii japonskej spoločnosti a rastu jej imperiálnej agresivity. Z vojnovej skúsenosti sa Japonsko poučilo a po prehratej vojne patrilo spolu s ďalším porazeným Nemeckom k tým krajinám, ktoré najviac využili nové podmienky svetového hospodárstva.

Všetky učebnice manažmentu opisujú princípy japonského manažmentu a schopnosť spojiť tradície japonskej kultúry s modernými manažérskymi prístupmi. Kaizen či kanban patria medzi základné manažérske prístupy a najčastejšie spôsoby ako zvyšovať kvalitu procesov v podnikoch na celom svete. Existuje veľa kníh o dôvodoch a príčinách úspechu japonských firiem, ktoré sa  v elektrotechnickom priemysle, autobilizme, chémii či niektorých iných odvetviach prepracovali v priebehu dvoch desaťročí na svetové špičky.

Na japonských firmách obdivujeme vysokú produktivitu práce, mieru automatizácie a robotizácie, ktorá spôsobuje, že aj pri vysokých mzdách (medzičasom) dokážu zabezpečiť vysoko konkurenčne schopnú výrobu s vysokou mierou kvality a nízkymi cenami. Vo viacerých knihách o Japonsku sa dozviete aj B takéhoto efektívneho sveta.

Tým B sú japonské problémy účasti na globalizácii v oblasti služieb a poľnohospodárstva. Myslím, že nie je tajomstvo, že Japonsko patrí medzi najdrahšie krajiny sveta s veľmi vysokými cenami spotrebného tovaru. Tým dôvodom je fakt, že kým produktivita v oblasti výroby patrí v Japonsku medzi najvyššie na svete, produktivita v oblasti služieb nie je (resp. dlho nebola) konkurenčne schopná v medzinárodnom prostredí. Maloobchod, bankovníctvo, služby, poľnohospodárstvo využívali systémy ponuky, ktoré mali veľmi nízku efektivitu a japonská vláda sa bránila zubami nechtami aby tieto trhy otvorila pre zahraničné investície.

Dôvod bol veľmi jednoduchý, vysoká produktivita priemyselnej výroby môže poskytovať pracovné miesta iba pre obmedzené množstvo existujúcej pracovnej sily. Neistota pracovného miesta by narušila kultúrne základy spoločenského systému a negatívne ovplyvnila výsledky hospodárstva. Ak je cieľom Japonska dosiahnuť konkurenčnú výhodu v odvetviach priemyselnej výroby a nemáme narušiť kultúrne princípy zamestnanosti v Japonsku, musíme „obetovať“ odvetvia, ktoré nám umožnia naplniť pracovný trh pracovnými miestami. A práve služby sú v tomto smere ideálnou možnosťou ako zvyšovať zamestnanosť a kompenzovať vysokú efektivitu priemyselnej výroby.

Priznám sa neviem ako ďaleko je Japonsko v liberalizácii obchodu a služieb. Viem, že je pod veľkým tlakom nadnárodných spoločností aby otvorilo trh a liberalizovalo podmienky pre vstup zahraničného kapitálu. Ja to beriem z opačnej strany.

Aj v Európe riešime podobný problém. Produktivitu práce, ekonomickú efektívnosť naháňame vo všetkých odvetviach a snažíme sa dosahovať čo najväčšie výsledky s minimom námahy. Ale vysoká produktivita vedie k znižovaniu potreby pracovnej sily. Kým v demografických podmienkach západných krajín sú dôsledky miernejšie v podmienkach rozvojových krajín, ktoré majú prebytok pracovnej sily to zhoršuje sociálne napätie.

Ale aj na západe vzniká veľká skupina ľudí bez práce, ktorý nielen, že nemajú zamestnanie, ale nemajú ani iné pracovné povinnosti (starostlivosť o hospodárstvo, rodinu, komunitné aktivity a pod,). K tomu sa priraďuje skupina ľudí s nízkym príjmom a prácou, ktorá nemôže prinášať uspokojenie a spoločenské postavenie. Obe tieto skupiny sú veľmi náchylné podľahnúť populistickým rečiam a ľahko môžu svoju frustráciu a nespokojnosť preniesť na vinníka, nech už sú to „sociálne neprispôsobivý“, kresťania, kapitalisti,  Američania, Rusi alebo mimozemšťania. Cesta k agresivite a násiliu je potom od frustrácie oveľa kratšia a dôsledky nesú všetci.

V tomto momente je možno zaujímavé spomenúť si na príklad Japonska a uvažovať nad tým, či by nemali byť niektoré aktivity, činnosti, odvetvia, odbory „vyňaté“ z čisto ekonomického rozhodovania a pri ich posudzovaní by nemali byť využívané sociálne kritéria.

V debatách o brexite a o budúcnosti EÚ sa objavovali nálady, aby Slovensko sa „odpojilo z vlaku globalizácie“. Kotlebove snahy vystúpenia sú zatiaľ čistou ilúziou, ale predstava, že by v rozpadnutej Európe boli zachované zahraničné investície, ktoré tvoria jadro našej ekonomiky je rovnakou ilúziou. Autá, elektronika, spotrebiče, počítače, ktoré nie sú vyrobené v globálnom hospodárstve budú stáť niekoľkonásobne viac a preto by rozpad globalizácie znamenal značné zníženie životnej úrovne obyvateľov Slovenska. To však nebráni tomu, aby okrem globálneho sveta existoval svet lokálny svet poľnohospodárstva, miestneho zásobovania, remesiel, služieb, maloobchodu, ktorý by fungoval na iných princípoch a kde by viac ako odvody do sociálneho poistenia bola dôležitá skutočnosť, že človek nežiada žiadne peniaze od spoločnosti a je schopní zabezpečiť svoje živobytie.

Možno sa zdá, že teraz riešime iné problémy, pretože firmy majú skôr problém nájsť pracovníkov na pracovné miesta. Nuž charakter práce, ktoré ponúkajú firmy je možno atraktívna pre ľudí, ktorí majú iní zmysel života a potrebujú zabezpečiť živobytie, ale nájsť zmysel života v montovaní predného zrkadla do automobilu je skutočne veľmi ťažké, bez ohľadu na množstvo peňazí, ktoré dostanete.

Zahraniční investori bývajú veľmi často kritizovaní ako zotročovatelia Slovenska a to rovnako ako z pravej tak aj z ľavej strane politického extrémistického spektra. Skutočnosť je taká, že zahraniční investori patri medzi firmy, ktoré poskytujú svojim zamestnancom najvyššie odmeny v danom odvetví. Ich vplyv na pracovný trh je skôr opačný, odťahujú kvalifikovanú pracovnú silu z odvetví a firiem, ktoré nedosahujú takú vysokú produktivitu a teda nemôžu si dovoliť také vysoké finančné ohodnotenie. A pretože v týchto odvetviach nevzniká dostatok atraktívnych pracovných miest, ktoré by boli konkurenčne schopné voči veľkým firmám, neexistuje tlak na investorov zvyšovať platy a to sa opäť prejavuje na nedostatočnom obehu peňazí v ekonomickom systéme.

A tak máme veľa remeselníkov, ktorí sa remeslu venujú po pracovnej dobe alebo popri práci, ale málo takých, na ktorých sa môžete obrátiť a dokážu vykonávať prácu včas a kvalitne. V reštauráciách máte dojem, že by ste mali poďakovať, že vôbec sú čašníci ochotní vás obslúžiť, v službách a verejnej správe je všetko problém a podnikatelia naháňajú peniaze, aj tam kde sa nedá. Všetci to robíme s predstavou, že oveľa príjemnejšie ako slúžiť nejakým ľuďom by bolo obsluhovať nejaký stroj, stláčať vypínače, odrobiť si svojich 8 hodín a mať pokoj od všetkého. Kým nie sme na strane zákazníkov a nebudeme na dávať na kvalitu služieb, verejnej správy, reštaurácií, obchodov a všetkého s čím sa stretávame.

Niekde na konci prijmeme všetci mamon produktivity a podvolíme sa jeho všeobecnej moci. Možno by stačilo tlačiť na štát, aby s produktivitou bojoval a aby ju podporoval iba tam, kde to prináša skutočne efekt pre celú spoločnosť. Naopak tam, kde je predmetom práce človek by mal posudzovať činnosť nie podľa kritérií produktivity a hospodárnosti, ale mal by využívať kombináciu sociálnych a ekonomických kritérií posudzovania pracovnej činnosti.  Či a ako sa to dá, je už druhá otázka.