Kam speje svet….

Keď začala zúriť perestrojka a glasnosť začalo sa doba čakania na Godota, teda na dôvod prečo by režim mal padnúť. Erózia moci bola zrejmá a jasná, napriek tomu stranícka moc dokázala ešte ukázať svoju akcieschopnosť. A tak sme sa ocitli na kolotoči, kedy jeden deň to vyzeralo, že sa všetko na dobré obráti a nasledujúci deň ste dostali facku od starého myslenia.

Bola to doba, kedy sa počúvanie západných staníc dostalo na úroveň čítania sovietskych novín. Sovietsky týždenník, tuším sa volal Novosti, písal o dva stupne otvorenejšie ako domáce média a keď človek vedel čítať medzi riadkami dočítal sa ešte viac. V predajni ruskej knihy na Suchom mýte sa dali dostať tituly, ktoré u nás boli ešte zakázané a vedomosti ruštiny sme oprašovali aby sme mohli sledovať diskusné relácie v televízii Ostankino, ktorá začala byť šírená aj u nás.

Ideové vzdelávanie na kolotoči

Kolotoč bol aj v škole. Stále bolo potrebné realizovať ideové vzdelávanie zväzákov, ale snaha o zatraktívnenie viedla k oveľa väčšej otvorenosti. Raz tak na pôdu zväzáckeho vzdelávania študentom zavítali páni Budaj a Ondruš (neskorší podpredseda vlády) a diskutovali o ochrane životného prostredia. Pretože na rozdiel od väčšiny študentov som poznal obsah Bratislavy nahlas, teda politicko-ochranárskeho pohľadu na životné prostredie Bratislavy a v tom čase legálno-ilegálneho tlačiva, celkom dobre sme si s pánmi pokecali o veciach verejných.

Inokedy prišiel prednášať človek z Vysokej školy politickej (to bola škola, ktorá bola podriadená priamo UV KSČ a ktorá udeľovala tituly RSDr.) ani neviem na akú tému. Viem, že diskusia sa zamerala na náboženstvo a tak som vystúpil s otázkou, prečo vlastne televízia aspoň počas tých veľkých skutočne akceptovaných sviatkov (Vianoce, Veľká Noc) nevysiela televízne prenosy z bohoslužieb. Myslím, že som reagoval na nejaké jeho vyjadrení o zmieri a mierumilovnosti a potrebe rešpektu voči iným postojom. Jeho odpoveď bola jednoznačná, že predsa nemôže strana propagovať a prezentovať svojho nepriateľskú ideológiu! Keď som to ako „zábavnú“ historku hovoril doma, mama, ako som spomínal učiteľka občianskej náuky, sa ma opýtala, že kto to bol. Meno som si síce nepamätal presne, ale mam zhrozená povedala, že je to na tej Vysokej škole profesor a že je to jeden z hlavných ideológov strany. Na jej otázku, či sa ma ešte niečo pýtal, som úplne bez lstí odpovedaj pravdivo, že hej, že sa ma pýtal ako sa volám. Literárne by som to doplnil tým, že mama iba nasucho preglgla.

Marcová očista

V marci 1988 sa objavili ďalšie prejavy konca socializmu a síce neschopnosť dodržiavať hygienu. Pretože sa na internátoch v Bratislave objavili šváby, museli sa všetci študenti vysťahovať aby v priebehu dvoch dní mohli byť deratizované všetky internáty v Bratislave. Bolo to skvelé, pretože pre nedostatok priestorov mali nižšie ročníky na VŠE vyučovanie najmä vo štvrtok a v piatok a kvôli ubytovaniu samozrejme dostali všetci študenti voľno na štvrtok poobede a piatok. Trošku bratislavských študentov rozosmutnilo, že deratizovali aj MHD, ktoré v piatok poobede začala premávať v vianočnom harmonograme, ale na druhej strane v televízii mimoriadne dávali po 20.rokoch Angeliku. Bol 25.marec 1988 a zopár ľudí demonštrovalo so sviečkami na podporu náboženských slobôd.

Po prvom ročníku na vysokej škole som mal najmenšiu chuť riskovať svoje postavenie a tak som podobne ako väčšina čakal. Prešiel august 1998 a dvadsiate výročie vstupu vojsk a nič sa nestalo, prešiel október a výročie vzniku republiky a opäť sa nič nestalo. Rakúska televízia a „štvavé“ vysielačky hovorili o masových demonštráciách, ale naše média sa tvárili, že sa stretla hŕstka protištátnych živlov. Prišli voľby v Poľsku, v ktorých nezvíťazili Poľská strana pracujúcich, zmeny sme videli v Maďarsku, v Sovietskom zväze sa diskutovali o všetkom možnom a u nás nič. Ani výročie palachiády neprinieslo nič iné iba ďalší zásah polície proti demonštrantom.

„Sovietsky šok“

V lete 1989 ma kamaráti nahovorili na výmenný pobyt do Ruska. Áno, hovorili sme tomu do Ruska, pretože to, že išlo o pobaltské krajiny Sovietskeho Zväzu v tom čase nikomu nevadilo. Ak niekto hádže Slovákov do jedného vreca so Slovincami alebo s Čechmi, tvárime sa urážlivo, ale takisto často Anglicko pre označenie Británie, Juhoslávia alebo Rusko pre krajiny, ktoré sú nezávislé dlhšie ako Slovensko.

Predchodca Erasmus nás priviedol do pobaltských štátov Sovietskeho zväzu. Kamaráti na základe ústnej propagandy niesli plné tašky jedla, ktoré potom rozdávali, pretože sa ho nevedeli zbaviť. Prejedali sme sa takmer každodenne a neviem posúdiť či to bolo preto, že sa o nás starali tak nadštandardne, alebo preto, že proste jedla bolo minimálne v týchto republikách dostatok. Z alkoholom bol za suchého zákona väčší problém, ale pre druzja z čechoslovakiji sa miesto v pár baroch, kde sa čapovalo pivo vždy našlo.

Najväčším šokom však bola pre nás politická situácia. Hneď prvý deň vo Vilniuse sme sa vybrali do centra mesta a na hlavnom námestí sme našli obrovský stan. Opýtali sme sa nášho sprievodcu spomedzi domácich študentov, čo je to za stan a on nám odpovedal, že je to stan pre ľudí, ktorí držia hladovku za nezávislosť Litvy od Sovietskeho zväzu. Predstava protestu proti vôli najvyššieho vedenia strany bola pre nás utopická a tak sme pochopiteľne museli položiť otázku, čo robí polícia, keď takéto niečo sa stane. Odpoveď, že polícia chráni hladujúcich pred provokatérmi, bola pre nás ako z iného sveta a nie zo sovietskych reálií. Možnosť otvorene sa rozprávať s ľuďmi bola príjemným osviežením „starostlivej kontroly“, ktorú väčšina u nás využívala pri súkromnej a verejne diskusii.

Na výročie zmluvy Molotov – Ribbentrop sme boli v Rige a dozvedeli sme sa, že sa pripravuje manifestácia. Čo sú manifestácie sme vedeli zo záberov rakúskej televízie a teda vyzeralo to ako riadna nakladačka. Domáci študenti nás síce presviedčali, že to bude mierumilovná manifestácia, ale keď nás pri prehliadka naša sprievodkyňa viedla oblúkmi okolo hlavného námestia moc sme neprotestovali. Predsa len nechať sa zatknúť v sovietsko zväze môže byť riskantnejšie ako doma. Po prehliadke centra mesta sme vyjadrili snahu skočiť vyskúšať miestne pivo do niektorého z barov. Samozrejme cesta do baru viedla popri hlavnom námestí. Manifestácia už končila, ale pravdu povediac nikdy predtým ani potom som nebol súčasťou väčšej masy ľudí. Myslím, že správy hovorilo o asi 230 000 ľudí a proti nim boli aj neskoršie manifestácie na námesti SNP iba slabý odvar. Ľudia sa akurát začali rozchádzať a stačilo iba pár otázok a povedať, že sme z Československa a už bola téma na diskusiu, ktorá trvala dlho do noci. Dokonca ani na to pivo neprišiel čas. Neskôr som povedal, že rozpad ZSSR minimálne odchod pobaltských republík nebol žiadne prekvapenie, šokom by pre mňa bolo, keby sa tak nestalo.

Kedy to už začne?

U nás bolo stále všetko po starom programe kolotoču. Na Politickej ekonómii socializmu sme s vyučujúcou p. Borzovou (spomeniem ju, pretože si to zaslúži a pretože, žiaľ, už nie je medzi nami), diskutovali o výhodách a nevýhodách socialistického a kapitalistického režimu. Bez teoretických znalostí sme ju presviedčali, že kapitalistický vlastník je pre robotníka lepší ako „socialistický riaditeľ“, pretože riaditeľ má právo nechať si svoj veľký krajec chleba bez ohľadu na výsledky podniku, kdežto podnikateľ si môže prisvojiť až to, čo zostane po vyplatení záväzkov voči pracujúcim. Pretože perestrojku brala vážne, tak nás nechala rozvíjať tieto úvahy a dopĺňala ich svojimi poznatkami. Dokázala mi dokonca odpustiť aj to, že na skúške som otázku, ktorá bola úplne stupídna a ktorá už ani v praxi nesedela, vôbec neovládal a napriek tomu, mi za predmet udelila známku 1. Nikdy som sa za svoju nevedomosť nehanbil tak, ako vtedy.

Ale diskutovalo sa aj na iných predmetoch, napríklad na predmete Marxisticko-leninská filozofia. Filozofia dáva možnosť uvažovania a rozmýšľania a snažili sme sa ten priestor aj využiť. Už padlo aj NDR, ale u nás sa stále budovali krajšie začiatky a tak nás v crvkávajúcom sa priestore opýtali, ako sa dá skúšať marxisticko-leninská filozofia. Odpoveď bola jednoznačná, hodnotenie bude závisle od toho ako dobre a intenzívne si osvojíme marxisticko-leninský svetonázor.

Bol štvrtok poobede 16.novembra 1989 a nás už ďalšia hodina tohto predmetu nečakala.