Kam speje svet….

Veľmi často sa v diskusii otvára postavenie Slovenska a jeho občanov vo svetovom hospodárstve a postoje, ktoré sa tam spomínajú sa dosť výrazne líšia. Väčšina ľudí, ktorí majú antiamerický a antizápadný postoj prichádza k záveru, že Slovensko je vykorisťovanou krajinou, ktorá umožňuje Západu budovať bohatstvo a rozvíjať svoju spoločnosť, ale sama zostáva na úrovni „zaostalej“ krajiny. Podobne argumentujú komunistickí revizionisti, podľa ktorých je to práve vykorisťovanie kapitalistami (hlavne tými západnými), ktoré robí Slovensko chudobným.

Občas sa nechám zlákať a snažím sa argumentovať, že nie my sme tí vykorisťovaní, ale sme súčasťou sveta vykorisťovateľov a že stačí prekročiť hranicu Európy a sme aj my súčasťou Západu. Že z toho vykorisťovania máme menší podiel je už len vec toho, kde je pôvod kapitálu, ktorý vykorisťovanie umožňuje Samozrejme, že zostávam v tomto smere v menšine a to ma nútilo uvažovať, ako ľudia prišli k opačným záverom a ako by sa môj postoj dal odôvodniť.

Toto je blog a nie je to historická štúdia, ale trochu historického exkurzu asi vyžaduje. Neustále mám dojem, že naše predstavy o vlastnej histórii a vyspelosti sú viac ako prehnané. Históriu píšu víťazi, hovorí sa, a momentálne sme my víťazi. Aj preto vidíme históriu viac ako skreslene. A moja téza hovorí, že za to, že sme víťazi vďačíme jedinej veci a to je kapitalizmus.

Keď cestujeme po svete sme uchvátení pamiatkami, ktoré nachádzame v Latinskej amerike, Ázii, na Blízkom Východe, v Indii či Afrike. Fascinuje nás aké stavby, krásne umelecké diela, systémy dokázali vybudovať ľudia v týchto krajinách. A kdesi v pozadí v nás drieme myšlienka …. „pozri, čo dokázali tie primitívne kmene, tí nevzdelaní a nekultúrni ľudia vybudovať! Aj keď boli hlúpejší a zaostalejší ako my dokázali veľké veci!“

Niekde tu začína náš skrytý „rasizmus“. Obdivujeme ich diela a pritom máme predstavu, že už v tom čase boli zaostalejší a menej rozvinutí a chudobnejší ako my a to v nás výsledky ich práce robí obdivuhodnejšími. Opak je však pravdou.

Ak by sme porovnali stredoveký svet globálnymi kritériami rozvoja, tak Európa patrila pravdepodobne k zaostalým častiam sveta a Slovensko možno k najzaostalejším častiam sveta. Iste v životnej úrovni „bežného človeka“ v tom čase boli minimálne rozdiely, nutnosť nasadenia a práce na zabezpečenie života bola v našich klimatických podmienkach oveľa vyššia ako v iných lokalitách. Predpokladám, že rozdiely v zdravotnom stave, dĺžke života, úmrtnosti neboli veľké a skôr hrali v prospech krajín s priaznivejšími klimatickými podmienkami. Ani naši „vyvolení“ z božej vôle neboli na úrovni vznešených v iných oblastiach sveta. S islamom sme hrali nerozhodne a v kultúre a vzdelanosti sme prehrávali. Dokázali sme dobre kradnúť veci, ktoré sme potom využili (papier, pušný prach, cestoviny atď.).

Túžba po moci pre mocných viedla k tomu, že sme zakladali emigrantské getá, ktoré vytvorili zakázané zóny v iných krajinách, napríklad po tom, ako sme „objavili Ameriku“ a vďaka zbrani, ktorú sme ukradli získali moc nad vyspelejšími kultúrami. Ak by sme sa na to pozreli nie očami „víťazov“ tak jednoducho „barbari“ ovládali nové krajiny.

Úspech európskej civilizácie pri ovládnutí sveta radi pripočítavame kresťanstvu. Podľa nášho názoru mierumilovnosť a láskavosť kresťanstva umožnila rozvoj európskej civilizácie a získanie dominantného postavenia vo svete. Nuž, ak hovoríme o svete stredoveku, tak sú tieto faktory kresťanstvo skôr ilúziou ako realitou. Inkvizícia, náboženské vojny, praktiky šírenia kresťanstva v Novom svete mali od týchto faktorov viac ako ďaleko a celkom určite by neviedli k úspechu.

Svet ovládnutia časti sveta „barbarskými Európanmi“ by nemal dlhé trvanie. Cieľom ovládnutia sveta bolo získať územie a získať bohatstvo. To bohatstvo však bolo určené iba pre malú skupinu vyvolených, ktorý boli vopred zvolení. Vybudovanie pyramíd, vybudovanie hlinenej armády, vybudovanie pamiatok Inkov vyžadovalo nasadenie zdrojov finančných a ľudských, proti ktorým boli prvé manufaktúry detskými hračkami. Nikto však nemal záujem tento potenciál využiť, pretože tí, čo vládli mali všetko čo potrebovali a tí, čo nevládli aj tak nemohli získať viac ako dovolili „vládcovia“.

V Európe sa v tom čase spojilo viacero rôznych vplyvov (reformácia, renesancia antiky, spochybnenie „pravdy“ v dôsledku nových objavov). Výsledkom bolo spochybnenie základného predpokladu sveta, že stav je daný. Objavila sa myšlienka, že vlastne ak sa snažíš ako jednotlivec môžeš dosiahnuť bohatstvo a že vlastne bohatstvo je niečo, čo sa dá rozvíjať ďalej aj „mierumilovným“ spôsobom. Bohatstvom prestala byť pôda, ktorú musíš brániť a ktorú ti kedykoľvek môžu zobrať, už sa dal akumulovať kapitál v podobe ľahko prenosných drahých kovov. Ak si mal kapitál a slobodu mohol si kapitál použiť kdekoľvek a nové možnosti výroby využiť na jeho opätovné zveľadenie. Ak bolo úplne najhoršie mohol si vďaka slobode odísť do tých krajín, ktoré sme síce ovládali, ale nedokázali v nich vládnuť a tam ste mohli kumulovať svoje bohatstvo koľko ste chceli.

V momente keď majetok, bohatstvo, postavenie, moc prestali byť dôsledkom „božích procesov“ a stal sa dôsledkom vlastnej aktivity a snahy spustila sa vlna tsunami, ktorá dostala meno kapitalizmus. Tí, čo majetok nemali sa zrazu snažili majetok získať a tí, čo ho mali zrazu museli sa oň starať, pretože oveľa ľahšie ako predtým moli prísť o všetko. Už ich bohatstvo nezáviselo od priazne kráľa a jeho vôli, resp. vôle politických spojencov, už to záviselo od schopnosti s bohatstvo a majetkom nakladať a ho rozvíjať. „Nový svet“ prinášal neobmedzené možnosti, ktoré viedli k rastu dostupnosti vecí pre veľké masy obyvateľstva.

V krajinách, ktorými vlna kapitalizmu neprešla, spoločnosť stagnovala, v krajinách Európy vrátane okraja napr. Slovenska sa napriek rastúcim rozdielov v spoločnosti posúvala. Kým v 15.storočí bežný obyvateľ Slovenska žil pravdepodobne rovnako ako 70% populácie sveta, v 19.storočí začal patriť medzi 20-30% najbohatších ľudí na svete a niekde od 20. Storočia patrí medzi 10% „najbohatšej“  svetovej populácie.

Surovinovo a klimaticky sú predpoklady Slovenska na vysokú životnú úroveň možno horšie ako má 60% obyvateľstva sveta. Ak započítame pracovitosť a manuálne schopnosti obyvateľov Slovenska možno by sme sa dostali v predpokladoch medzi najlepších 30%. Ale schopnosť Slovákov patriť medzi 10- 5% ľudí sveta s najvyššou kvalitou života a životnou úrovňou je viazaná na systém, ktorý bude založený na kvalifikácii pracovnej sily, kapitály a slobode ako základoch pre hospodársky  rozvoj spoločnosti. Pôvod kapitálu a formálna podoba jeho vlastníctva (teda či ide o súkromné vlastníctvo, kolektívne vlastníctvo alebo štátne) je v tomto smere iba okrajová záležitosť.

V tomto smere komunistickú ideológiu nemusíme vnímať ako zmenu princípov spoločnosti, ale ako utopickú predstavu, že zmena vlastníckej podoby výrobných prostriedkov, predovšetkým kapitálu, dokáže udržať dynamiku a agresivitu kapitalistického systému pri zabezpečení vyššej miery spravodlivosti rozdelenia úžitku vytváraného kapitálu. Reálny socializmus ukázal, že táto predstava je utopickou predstavou.

Aj keď kapitalizmus dokázal zmeniť svet prichádza k svojim globálnym hraniciam. Agresivita kapitalizmu sa dokázala ľahko napĺňať pri dosahovaní „imperiálnych“ cieľov, v prostredí limitovaných zdrojov však začína „požierať“ sám seba. Sloboda spojená s kapitalizmom dokázali vybudovať nielen západnú civilizáciu, ale dokázali priniesť prospech aj masám v rozvojových krajinách. Napriek obrovskému rastu populácie v dôsledku pozitívneho vývoja v kvalite života životná úroveň ľudí neklesá (samozrejme to platí skôr štatisticky).Je však otázne, či podmanenie výrobných statkov, ktorý kapitál prináša môže fungovať aj v spoločnosti, ktoré „produkčné kapacity“ sú naplnené. Inými slovami, či kapitlizmus v podmienkach globálnej spoločnosti a globálnej ekonomiky môže fungovať na rovnakých  princípoch ako kapitalizmus založený na amerických a nemeckých záujmoch.

Všetka frustrácia a problémy, ktoré rozdeľujú nielen západnú spoločnosť, od migračnej krízy cez brexit až po pravicový extrémizmus a fašizmus sú podľa mňa „pseudoproblémami“, v ktorých sa však intenzívne prejavuje tento rozpor medzi potrebami globálneho a národného kapitalizmu. A práve hľadanie riešenia rozporu medzi globálnym svetom a lokálnym životom považujem za priestor pre hľadanie skutočných odpovedí na citlivo vnímané problémy.

Neviem ako sa dá skutočný problém súčasného sveta riešiť, viem však veľmi presne, že „riešenia“, ktoré navrhujú odporcovia emigrantov, globalizácie, kapitalizmu, demokracie alebo Západu skutočnými riešeniami nie sú. Zapudenie problému, proti ktorému bojujú, totiž spôsobí oveľa väčšie škody oveľa väčšej mase ľudí a vráti ľudstvo o niekoľko desiatok rokov späť. Skúsenosti s tým ako vyriešiť problémy „zlého sveta“ máme aj z posledných desaťročí dosť a väčšinou viedli k svetu oveľa horšiemu ako svet, ktorý napravovali. Boj proti „židovskej snahe veľkokapitálom ovládnuť spoločnosť“ viedol k posilneniu veľkokapitálu, boj proti zmene robotnickej triedy na námedzných otrokov viedol k ich úplnému zotročeniu v podobe povinnej účasti na zamestnaneckom systéme.

Ak niekto bude poznať jednoduché riešenie toho, ako oslobodiť Slovensko z útlaku západných mocností, ak bude mať jednoduché riešenie toho, ako zabrániť emigrantov vstup do našej krajiny, ak bude mať jednoduché riešenie na čokoľvek, bolo by dobré, aby sa ľudia zamysleli. Samotné slovo jednoduchý je veľmi podozrivé spájať s komplexným sociálno-ekonomickým problémom. Okrem toho, by sme si na Slovensku mali uvedomiť, na ktorej strane sme, či na tej strane, kde zmenou pomerov a princípov bežný obyvateľ Slovenska niečo získa alebo na strane, kde niečo stratí. Moja odpoveď je na základe historického pohľadu jasná a pri kritike pomerov by sme na to nemali zabudnúť a mali by sme to brať do úvahy.