Kam speje svet….

Nedávno som si uvedomil, že mladí ľudia, s ktorými sa v svojej profesii na vysokej škole stretávam sa narodili dávno po roku 1989 a tak život za socializmu pre nich vypadá ako opis z rozprávkovej knihy. Niekedy je ten opis podaný ako idylický život bez problémov a stresov tak odlišný od dnešnej doby starostlivosti o peniaze a blahobyt, inokedy ako krutá doba plná podozrievavosti a páchania zla.

Pretože nie som zástancom ani jedného extrému, dovolím si dať niekoľko osobných spomienok na druhú polovicu osemdesiatych rokov a veľmi okrajovo aj na systémovú zmenu po roku 1989. Neviem či mám na to právo, ani či moje spomienky budú pre niekoho zaujímavé, pokúsim sa dať dokopy niekoľko vlastných spomienok, príbehov a udalostí, ktoré formovali moje postoje a pohľady.

Sídliskové socialistické dieťa

Považujem sa za obyčajné panelákové bratislavské dieťa a hrdého Ružinovčana a „Trávnikára“. Označujem to za život na dedine v panelákovom sídlisku. Naša ulica bola uzavretá a pretože na nej bývala polovica našej triedy nebol dôvod vyberať sa inam. Uprostred bola trávnatá a betónová plocha a to stačilo na športové vyžitie. Pod stromami, kde nerástla tráva sa vydlabala jamka a guličky sa mohli hrať. O šiestej sa otvárali balkónové dvere a kamaráti nás postupne opúšťali na večeru alebo učenie sa.

Okej možno som nebol úplne obyčajné panelákové dieťa, ale o tom, čo robilo môj život zvláštny som nevedel. Aj keď som asi dosť skoro pochopil, že otec nemá všetko v poriadku, čo to presne znamená mi bolo asi dosť ťažko pochopiť. To, že si ho občas brávali na pohovor na Februárku (teraz to je Račianska a vtedy tam sídlila Štátna bezpečnosť), som sa dozvedel neskôr, podobne ako s tým, že mamu pred vyhodením z KSČ (strany) a učiteľskej práce zachránil jej riaditeľ, ktorý sa za ňu postavil. Nevedel som, že dôvod, prečo sa rodičia stretávajú s tak málo ľuďmi a prečo tak málo chodia do spoločnosti, je ten, že časť ich okolia sa bojí s nimi stretávať a časť by sa aj stretávala, ale obom stranám by to spôsobilo problémy. A tak zostala iba tá časť rodiny, ktorá nemala moc o čo prísť a preto si mohla dovoliť aj vzájomné stretávanie.

Vtedy som skôr nadával, že rodičia sú suchari, ktorí neustále trčia doma a tak na rozdiel od kamarátov mám minimum možností užiť si „pubertálnych radovánok“ napríklad tajná konzumácia alkoholu, tajné fajčenie, ponocovanie a pozeranie neprístupných filmov v rakúskej telke a možno aj iné veci….

Tak ako väčšinu žiakov ma na začiatku osemdesiatych rokov čakal prechod na strednú školu. Školu mi vybrali rodiča, ale nie proti mojej vôli. Išli na ňu aj moji najlepší kamaráti, bola blízko a mal som tam protekciu v podobe mami. Bral som to skôr ako „zjednodušenie“ pre prijatie a mamine reči, že riaditeľ by neurobil svojej kolegyni žiadne machinácie a zákulisné ťahy, som vnímal skôr ako výhovorku. Asi som si myslel, že mama mi nechce prijatie zjednodušiť príliš a tak vymýšľa reči o tom, že niekto by mohol mať záujem, aby som sa na gymnázium nedostal. Veď brat sa tam bez problémov dostal a doštudoval a chystal sa na študovať elektrotechniku. Okej aj pri ňom otec viedol také reči, že ak tam brata neprijmú, tak napíše samotnému Husákovi, že sa môžu pomstiť na jeho deťoch, ale myslím, že obsah týchto slov išiel vtedy mimo mňa.

Funkcionárske začiatky

Či som sa na gymnázium dostal protekčne alebo nie vlastne neviem, mama občas hodila hlášku,  že slovenčinu som mohol napísať aj lepšie, ale asi je to jedno. Podobne je premlčaná protekciu, ktorú som si vybavil aby ma pri rozdeľovaní na jazyky dali na nemčinu, pretože som už v tom čase sledoval hlavne rakúsku televíziu a pretože som sa stále musel pýtať otca čo hovoria, chcel som sa oslobodiť z jeho prekladov. Okrem toho ma čakala moja prvá významná funkcia. Stal som sa ideovo politickým referentom našej základnej organizácie Socialistického zväzu mládeže.

Väčšina najmä mladých má asi problém pochopiť o čo ide. Neviem o žiadnom prípade študenta nášho gymnázia, ktorý by nebol členom SZM, aj keď nebudem tvrdiť, že by sme tam museli vstúpiť nasilu a proti svojej vôli, akosi sme ani neuvažovali nad niečím iným. Určite by to totiž znamenalo oveľa prísnejšiu kontrolu zo strany školy a to by zase bránilo užívať si pubertálne roky. Takže sme všetci skončili v organizácii, ktorá z nás mala pomôcť vychovať dobrých občanov nášho socialistického štátu.

Namiesto triednych samospráv sme v tom čase mali triedne organizácie zväzákov, ktorý mali svoj výbor, teda predsedu triedy, nejakého pokladníka (čo zberal známky), kultúrneho referenta, čo navrhoval spoločné akcie. Tuším tretím najdôležitejším po predsedovi a podpredsedovi bol ideovo-politický referent, ktorý mal zodpovednosť za plnenie plánu ideovo-politického vzdelávania študentov. Ak vaša mama učí na škole dejepis a občiansku náuku tak tomu, že dostanete pridelenú túto funkciu, sa nevyhnete ani párom volov.

Ak vaša mama učí navyše aj ruský jazyk, a vy ste celkom dobrý v dejepise, tak vám hrozí niečo ešte horšie. Hrozí vám reprezentovať triedu a školu v rámci súťaže „Čo vieš o Sovietskom Zväze?“ Veru tuším štyrikrát som si odbil súťaženie v tejto skvelej vedomostnej súťaži na úrovni Milionára. Raz pokiaľ sa pamätám sme získali s dievčatami víťazstvo v krajskom (Bratislavskom) kole súťaže. Našťastie celoslovenské kolo neexistovalo. Určite súťaženie stálo za to, mohli ste vyhrať vecné dary a výhra peknej budovateľskej knihy sovietskeho autora z vydavateľstva Tatran určite stálo za námahu oveľa viac ako možnosť uliať sa z pár hodín vyučovania v deň súťaže.

IVP referent CŠV SZM

Niekedy sa smola znásobí a vy nastúpite do školy v čase, keď člen Celoškolského výboru CŠV SZM zodpovedný za ideovo-politickú činnosť končí strednú školu. Po maturite je totiž potrebné nájsť na jeho miesto vhodného kandidáta a aby mohol vykonávať svoju činnosť čo najdlhšie, je lepšie ak je to niekto zo študentov, ktorí končia prvý ročník. A pretože CŠV SZM potrebuje mať dobré väzby na pedagogický zbor, protekčné postavenie ma priviedlo k novej významnej funkcii – funkcii člena CŠV SZM v pozícii IPV alebo IVP (vôbec si nepamätám či to bola Ideovo-výchovná práca alebo Ídeovo-politická výchova).

Na triednej úrovni je činnosť IPV referenta relatívne jednoduchá, pretože plníte príkazy. Na úrovni CŠV sa však predpokladala aj iniciatíva a aktivita. Súčasťou programu bolo vzdelávanie pre študentov, ktoré ste museli zorganizovať a pripraviť a najmä zabezpečiť to, aby študenti napokon prišli. To boli často nezlučiteľné veci a škoda, že si nepamätám ako som to riešil v tom čase. Aj keď pochybujem, rád by som sa pozrel, čo som vtedy zabezpečoval študentov pre ich vzdelávanie.

Okrem toho vás čakali organizácie účasti v rámci rôznych súťaží, ktoré organizovali nadriadené organizácie SZM. Myslím, že iba zázrakom ste sa mohli vyhnúť tomu, aby nebola zorganizovaná súťaž k SNP, oslobodeniu, zjazdu KSČ alebo inej podobnej udalosti, ktorú ste potom museli realizovať na vašej škole .To znamenalo zorganizovať podobnú súťaž na medzitriednej úrovni, následne to vyhodnotiť a poslať víťaza na vyššiu úroveň Myslím, že mňa chytila nejaká súťaž o zabudnutých hrdinoch, ktorá sa viazala na oslobodenie Československa hrdinnou sovietskou armádou.

Napokon treťou a tou najprospešnejšou časťou práce IPV referenta bolo písanie správ na nadriadený okresný výbor SZM. Je veľmi podnetné pre rozvoj vašej schopnosti fabulovať na niekoľkých stranách fakt, že ste vlastne nič prospešné a užitočné neurobili, ale potreby a požiadavky vzdelávania ste nielen splnili, ale, najlepšie, aj prekročili. Okrem toho pri písaní takých dlhých správ čoskoro zistíte, že s ďatlom nevystačíte a tam máte významný benefit práce „zväzáckeho funkcionára“- výrazne zlepšenie pri ovládnutí klávesnice písacieho stroja.

Našťastie tieto udalosti nie sú rozhodujúcim faktorom určujúcim váš život. Napriek „funkcii“ ste mladý človek a to vás formuje oveľa viacej ako nejaké formálne požiadavky OV SZM. Prežívate prvé lásky, prvé sklamania, prvé cigarety (okej tie už som mal za sebou) a prvé alkoholové seansy. Je jedno, čo hovorili funkcionári zväzu, ale možnosť uliať sa z vyučovania kvôli nacvičovaniu programu pre Spartakiádu je vždy vítaným spestrením mladého života. A tie vyše dva týždne v Prahe počas spartakiády sú zážitkom na nezaplatenie a to aj keď vám v 17 rokoch bohužiaľ ešte nechutí pivo. Had somárskym pochodom pochodujúcich bratislavských gymnazistov z tuším troch škôl, ktorý po slávnostnej prehliadke na Letnej zatarasil centrum mesta bola študentská recesia a hľadať v nej nejaké politické vyjadrenie by bolo úplným nezmyslom.

Politika a stredoškolský študenti

Život stredoškoláka bol krásny a bolo by nezmyslom tvrdiť opak. Aj keď som bol „funkcionárom“, nebol som odtrhnutý od života ani diania. Veľmi dobre som vedel aký záujem o politické vzdelávanie majú moju spolužiaci. V tom čase sa už aj medzi nami začali akosi profilovať politické postoje a vzťahy. Vo vyšších ročníkoch už boli vzťahy otvorenejšie a tak sa sem tam dala navodiť aj atmosféra diskusie.

Pravda, nie vždy mala táto diskusia „dobrý koniec“. Raz napríklad v novej atmosfére otvorenosti (myslím, že glasnosť sa ešte ako termín nepoužíval) nás profesorka dejepisu vyzvala reagovať na jednu z socialistických doktrín, ktorá sa týkala Mníchovskej dohody. Podľa tejto doktríny sa už vtedy prejavil bratský postoj národov sovietskeho zväzu, ktorý v čase, keď západné mocnosti nás zradili a „odovzdali“ časti územia republiky nacistom, ZSSR ako jediné pomohlo vojenskú pomoc pre prípad ozbrojeného odporu proti Tretej ríši. V rámci novej doby, diskusie sme dostali ako takmer dospelí mladí ľudia vyjadriť otvorene svoj názor. Prvým, kto sa o to pokúsil bol Robert, zvaný docent kvôli svojim hlbokým vedomostiam. Jeho historická skúsenosť bola daná aj tým, že jeho dedo tuším bojoval na strane bielogardejcov proti boľševikom. V danom prípade jeho pripomienka bola jednoduchá a vecná a týkala logickej úvahy, ako nám Sovietsky zväz mohol pomôcť, keď s ČSR nesusedil a teda akákoľvek pomoc bola možná iba so súhlasom Poľska alebo Rumunska, u ktorých však bol veľký predpoklad, že súhlas neudelia. Nezdalo sa mi, že odpoveď pani profesorky bola úprimná a odborná a tak som sa zapojil s postojom, ktorý sa orientoval skôr na politické aspekty podpory a otázky rizika konfliktu z tretej strany.

Nie je dôležité, kto mal pravdu. Dôležité bolo to, že o niekoľko hodín bol Robert povolaný k triednej na pohovor, kde mu dohovárala o probléme šírenia protištátnych rečí. Nič horšie sa mu nestalo, aj preto, že išlo o premianta triedy a navyše ďaleko najlepšieho ruštinára v triede, čo našej triednej profesorke, ruštinárke, dosť imponovalo.

Inou vtipnou príhodou zo strednej školy bol prípad, ktorý som na pravde už uviedol v rámci diskusie, keď sme sa v príprave na maturitnú písomku mali pripraviť na tému súčasnej sovietskej literatúry. V rámci toho nám naši pani triedna (teda vtedy sme všetkých učiteľov oslovovali súdruh profesor) dala za úlohu prečítať nejakú sovietsku knihu a spracovať ju obsahovo. Po odovzdaní skontrolovala či sme to správne napísali, aby  sme sa na takúto tému dobre pripravili. Kamarátovi sa však stala zlá vec, keď ho triedna zavolala a povedala mu, že žiaľ knihu, ktorú spracoval nebude môcť použiť pri maturitnej práci, pretože jej autor medzičasom opustil Sovietsky zväz (emigroval) a jeho diela sú momentálne zakázané pre šírenie. Takže ak by túto prácu napísal mohol by mať problémy pri štúdiu, pretože by to musela nahlásiť vyššie. Kamarát bol nahnevaný, pretože dielo, ktoré prečítal malo všetky znaky budovateľského románu a „somarina“ bolo to najslušnejšie slovo, ktorým dokázal dielo a jeho kvalitu opísať.

V rámci ideologicko-výchovnej práce som urobil v poslednom ročníku aj jednu skutočne záslužnú aktivitu. Keď som u starého otca objavil čiernu knihu s nápisom Sedm pražských dnu 21.-28.august 1968 vedel som, že som našiel niečo, čo malo byť skryté. Teraz viem, že išlo o publikáciu Historického ústava ČSAV, ktorá vyšla na jeseň 1968 v náklade 3000 kusov pre internú potrebu vedeckého skúmania. Napriek legálnosti aktivity, dokumentačnému charakteru a študijnému charakteru boli jeho autori neskôr vyšetrovaní a čiastočne perzekvovaný. Dychtivo som si čítal originálne vyjadrenia orgánov a popis udalostí po príchode vojsk Varšavskej zmluvy pri návštevách starého otca. Pravdu povediac neviem, či som si ju zobral s jeho povolením alebo na „tajňáča“ a podobne neviem akú informáciu o mojej práci s knihou mali rodičia. Pravda je taká, že v priebehu štvrtého ročníka si knižku preštudovali všetci záujemci zo strany mojich spolužiakov. Je pravda, že som sa vtedy asi nebál konzekvencií, keby kniha bola u niekoho objavená, pretože okamžite musel byť zdroj tej knihy jasný.  Nebál som sa z dvoch dôvodov: prvým bola nastupujúca etapa perestrojky a glasnosti a druhou bola mamina protekcia, ktorá mi dávala istotu, že by sa „aférka“ ututlala na pôde školy bez konzekvencií pre ďalší život.

Napokon sa nám všetkým podarilo ukončiť strednú školu a mohli sme sa vrhnúť na ďalšie štúdium. Ale to už je na ďalší príbeh