Kam speje svet….

Štvrtok 16. November 1989 bol vyučovací deň ako každý iní. To, že sa podvečer uskutočnilo stretnutie študentov a pochod Bratislavou, v rámci ktorého sa dokonca stretli s predstaviteľmi MV KSS v Bratislave, sme sa dozvedeli asi z histórie. Stretnutie bola aktivita študentov, ktorí mali väčšiu voľnosť myslenia a lepší prístup k alternatívnym informáciám ako to bolo v prípade študentov VŠE. Neviem či sa na demonštrácii objavili aj študenti VŠE, ale ak áno určite išlo o jednotlivcov ako o organizovanú skupinu.

Niečo sa deje

V štúdiu som sa dostal  do druhej polovice a v treťom ročníku študenti mohli poberať niektoré „výhody“. Kým v prvých dvoch ročníkoch sme takmer pravidelne končili seminár v piatok o 19.00 a začínali s vyučovaním v pondelok, v treťom ročníku sa to veľmi otočilo a v piatok ani pondelok sme nemali žiadne študijné povinnosti. A tak som sa doma ako obyčajne flákal sledovaním rakúskej televízie, pokusom o štúdium alebo čítaním. Myslím, že už v piatok večer som zachytil na rakúskej televízii správy o zásahu v Prahe, ale pravdu povediac po zásahov v auguste a októbri 88 a v januári 89 som nevidel dôvod, prečo by to tentokrát „malo vyjsť“.

Tá situácia nastala, až keď sa medializovali správy o zavraždenom študentovi. Dnes vieme, že išlo o dobre zorganizovanú akciu ŠTB, ale pravdu povediac nepamätám si jej motív. Myslím, že neskôr sa hovorilo niečo o snahe zastrašiť ľudí, ale pamätám si, že sme vtedy pri sledovaní rakúskeho spravodajstva o udalostiach konštatovali s otcom, že toto už komunisti nerozchodia. Rozohnať demonštrácie, zatýkať aktivistov, „robiť výlety pre protestujúcich“ to všetko boli „panské delikty“ režimu, ale vraždenie ľudí bolo v tej dobe už aj pre komunistický režim príliš silná káva. A nie som jediný a aj preto rôzne konšpiračné teórie o organizovanom prevrate ŠTB majú v tomto bode veľmi silnú živnú pôdu. Neverím, že by v ŠTB nechápali morálny dosah správy o smrti študenta, čo však neznamená, že niektorí funkcionári to tak nechápali. Iní si pri tom chceli uvariť vlastnú polievočku a pre budúci režim, o ktorom všetci vedeli, že prísť musí, získať „plusové body“.

Správy na rakúskej televízii som síce počúval pozorne, ale cez víkend a v pondelok to bolo pre revolúcii jediné čo som urobil. V tom čase sme boli ďaleko od internetu a mobilov a tak zohnať mimobratislavských spolužiakov znamenalo vyraziť na internáty a vyhľadať si ich. Iste bola aj skupina Bratislavčanov, ktorých som mohol kontaktovať, ale stále do vyzeralo ako jedna z ďalších udalostí.

Jedno treba režimu nechať! Svojou reakciou pri predchádzajúcich demonštráciách dokázal ľudí dosť deprimovať a skutočne som dospel k záveru, že komunistický režim padne veľmi evolučným spôsobom. A pretože som nepatril medzi vodcovské typy nevidel som dôvod riskovať a organizovať nejaké študentské aktivity, navyše som sa nepovažoval za organizačný typ.

Prvú zmenu som zaznamenal v pondelok poobede, kedy v rozhlase, tuším na stanici Vltava, dávali prenos z diskusie so študentmi nejakej vysokej školy v Prahe. Študentské požiadavky boli jednoduché a mali ďaleko od politických nárokov, išlo o vyšetrenie zásahu, pri ktorom nebolo úniku, vyšetrenie smrti študenta, resp. okolností smrti a diskusiu o štúdiu. Myslím, že študenti tam deklarovali to, že vyhlasujú štrajk a deklarované boli aj ďalšie školy, ktoré sa k štrajku pripojili. To som síce považoval za dosť veľkú zmenu oproti verejne prezentovaným informáciám, ale nebolo to pre mňa dostatočným motívom na zdvihnutie zadku a obvolanie spolužiakov alebo návštevu internátu. A tak som čakal na utorok.

Začíname s protestami

Utorok žiaľ pre nás začínal netradične. Vyučovanie  síce malo byť až poobede, ale ráno sme mali navštíviť ako krúžok nejakú výstavu. Keď sme sa stretli pre budovou Múzea, chlapci z internátu prišli s informáciou, že v škole sa chystá zhromaždenie a že bude asi vyhlásený štrajk. Nuž pre nás vznikla dilema, že vlastne prečo máme navštíviť výstavu, keď vlastne budeme štrajkovať. Asi traja sme boli rozhodnutí na výstavu nejsť a uprednostniť zhromaždenie študentov. Pani docentka nám však jasne povedala, že to bude chápať ako ignorovanie  a porušenie školského poriadku. Zmierlivo však pridala, že musíme vstúpiť pozrieť si výstavu a potom môžeme ísť kam chceme.

Ako hovorím nie som žiaden hrdina a tak sme napokon išli. Veď prečo by som si mal kaziť štúdiom účasťou na stretnutí, ktoré aj tak k ničomu nepovedie. Na druhej strane naša prehliadka trvala extrémne krátku dobu a okamžite sme vyrazili do auly VŠE informovať sa o situácii. Aula bývala zriedka plná, ale tentoraz bola plná úplne.

Túto časť som nazval revolučná párty z toho dôvodu, že od tohto bodu mi to pripadalo ako jedna niekoľkomesačný čurbes, počas ktorého máte jasné chvíľky, ktoré si presne pamätáte. Okrem toho máte chvíľky, kedy si to pamätáte, ale vlastne neviete ako ste sa tam dostali a potom sú okamihy, kedy vlastne neviete čo sa dialo a čo ste robili. Takže ak by som opísať čo som robil nasledujúce dva mesiace, tak proste rekonštruovať svoje kroky nedokážem.

Začalo to už ten utorok na stretnutí študentov, kde myslím došiel niekto z vedenia a snažil sa diskutovať so študentmi. Z celého si matne pamätám, ako tam niekto vystúpil s tým, že by bolo treba zrušiť vedúcu úlohu KSČ a okamžite sme ho vypískali ako provokatéra. Bolo to v utorok doobeda, teda štyri dni predtým ako Kňažko povedal túto vetu v televízii, takže pre nás to bolo jednoznačná provokácia. Ešte si pamätám, že kamarátky okolo mňa mali pripomienky k vystúpeniam niektorých funkcionárov školy a mali otázky, ktoré sa týkali ich odpovedí a ja som ich podnecoval, aby sa spýtali. Samozrejme, že sa hanbili, tak som sa za nich opýtal ja. Boli sme v štrajku a ja som sa tešil na pokojné dni bez učenia a školy.

Člen štrajkového výboru  

Moje pokojné dni skončili večer, keď zrazu zazvonil telefón a, čuduj sa svete, pre mňa. Spolužiakovi som zle rozumel kvôli hluku, ale z jeho slov som pochopil, že mi oznamuje, že ma študenti zvolili za člena štrajkového výboru na fakulte. Študenti VŠE nepatrili medzi aktivistov a tak síce snaha o zapojenie sa do aktivít v rámci protestov bol záujem, ale vlastne všetko bolo organizované cez funkcionárov SZM. Keď internátnici diskutovali situáciu, začali si uvedomovať, že vlastne „oficiálne“ zväzácke štruktúry majú protestovať aj proti sebe. Preto začali uvažovať, aby medzi členmi štrajkového výboru neboli len funkcionári SZM, ale aj „obyčajní“ študenti. Kamarát v rámci diskusie hodil do pléna moje meno a vraj sa za mňa vyslovila väčšina študentov. Na otázku, že preboha odkiaľ ma poznali, pretože som sa na vysokej škole moc verejne neprezentoval, odpovedal, že však z tých ideologických školení, na ktorých som sa nezdržal a pýtal sa, rovnako ako zo zhromaždenia, na ktorom som „tlmočil“ otázky a pripomienky iných študentov. Ale možno išlo len o to, že som tam nebol a teda som to nemohol odmietnuť a tak, keďže sa väčšina chcela venovať študentským radovánkam, našli obetného baránka.

A tak som tuším na dva mesiace okupovali školu. Vlastne si ani celkom nepamätám na tú podobu, ale myslím, že sme mali kľúče od budovy a na vrátnici sme bránili vstupu nepovolaných osôb. Viem, že sme sa striedali aj na nočné stráženie budovy a dokonca sme tuším pritom ani moc nepili. Chodili sme po stredných školách, diskutovali sme so žiakmi, ale čo sme tam hovorili, tak to už skutočne neviem. Samozrejme, kto neokupoval školu chodil poobede na námestie SNP „štrngať kľúčami“.

Organizovali sme diskusie a komunikácie so študentmi a najmä na začiatku mali dosť dobrú návštevnosť. Pamätám si ako som jednu takúto akciu na začiatku moderoval, ale potom ma museli vystriedať, pretože študenti sa do mňa pustili a takmer ma vypískali. Niekto tam nadhodil manipulovania a ja som ako moderátor chcel rozvíjať možnosť obrany proti vplyvom peňazí na politiku. Teda, ak niektorá strana bude mať k dispozícii veľké množstvo peňazí a tie využije na manipuláciu verejnej mienky vo svoj prospech. Tak ako si ešte pred pár dňami študenti nevedeli predstaviť existenciu viacerých kandidátov, tak si v tom momente nevedeli predstaviť, že by niekto zneužíval peniaze na získanie politickej moci. Preto sa im moja snaha hľadať obranné mechanizmy zdala neprijateľnou. Keď veľa z tých študentov (už ako bývalí) o niekoľko rokov nadávali na Mečiara s úsmevom som si spomenul na ich postoj po revolúcii. Áno revolúcia v sebe obsahuje určitú mieru naivity, takže pochopiť sa to dá.

Ako sa začal december a blížiť Vianoce tá počiatočná eufória vyhasla a študenti štrajkového výboru sa stali jedinými študentmi, ktorí  sa v škole pohybovali. Preto na nich čakalo ešte viacej práce. Z mimoriadnych aktivít si pamätám ešte zjazd SZM tuším v decembri. Viem, že ma nominovali na tento zjazd, ale prečo a ako to už ide mimo mňa. Nad ránom sme vyštartovali autobusom z Bratislavy do Prahy. Zjazd sa konal tuším v PKO J.Fúčíka, teraz je to Výstavisko. Na zjazde sme strávili tuším 1-2 hodinky a keď sme pochopili, že minimálne časť funkcionárov nepochopila problémy, v ktorých sa organizácia nachádza, vyrazili sme do mesta. Asi bolo mimo môjho vtedajšieho a takmer aj terajšieho to, že časť funkcionárov nešlo o socialistické idey ani o reformu organizácie, ale tvrdo dbali na kontrolu majetku SZM. Hodnotu, o ktorej sa bavíme tvorili stovky miliónov akurát mi sme si ten význam neuvedomovali. A tak sme radšej popíjali pivká po pražských krčmičkách a cestu naspäť prespali v autobuse.

Našťastie revolučná párty skončila a niekedy po novom roku sme aj my mohli opustiť školu a neskôr sa vrátiť aj k bežnému študentskému životu. Napriek tomu nás ešte čakali revolučné dozvuky.